Múdri páni tohto sveta vravia, že príčinou väčšiny konfliktov je nedostatok komunikácie medzi národmi. Iba máloktorí z nich si však uvedomili, že hlavnou prekážkou pri komunikácii je jazyk. Veľmi dobre to pochopil poľský očný lekár a jazykovedec Ludvik Lejzer Zamenhof, ktorý sa snažil túto prekážku preskočiť vytvorením umelého medzinárodného a ľahkého jazyka, ktorému dal názov esperanto – nádej. V nedeľu 14. apríla si dva milióny esperantistov na svete pripomínajú 85 rokov od jeho úmrtia.

Zamenhof chcel dať svetu jazyk, ktorý mal podľa jeho slov slúžiť ako neutrálny komunikačný prostriedok medzi ľuďmi, čo nerozprávajú rovnakou rečou. Chcel tak dosiahnuť, aby sa rešpektovali kultúrne rozdiely medzi národmi. Tvrdil, že každý národný jazyk ľudí buď oslobodzuje, alebo zotročuje. Oslobodzuje tých, ktorých jazyk používajú aj inde vo svete (angličtina, španielčina) a zotročuje národy, ktorých jazyk sa používa napríklad iba v karpatskej kotline (slovenčina).

Ludvik Zamenhof sa narodil 15. decembra 1859 v poľskom Bialystoku, ktorý vtedy patril cárskemu Rusku. Bolo to mesto štyroch národností - Rusov, Poliakov, Nemcov a Židov. Preto sa už od útleho veku naučil plynule písmom i slovom po rusky, poľsky, nemecky a jidiš.

Vyrastal v prostredí neustáleho národného a rasového konfliktu a znalci vravia, že to bol dôvod, prečo sa zamýšľal nad toleranciou. Už ako študent strednej školy vo Varšave sa snažil vytvoriť akúsi zmes medzinárodného jazyka, do ktorého okrem „rodnej“ nemčiny, poľštiny, ruštiny a jidiš vštepoval aj svoje znalosti angličtiny, francúzštiny, gréčtiny, latinčiny, taliančiny, španielčiny, hebrejčiny a litovčiny. Tvrdil, že na dosiahnutie jednoduchosti jazyka treba jednoduchú gramatiku a široké používanie prípon.

V roku 1878 bol projekt s názvom Linwe Uniwersala takmer hotový, ale Zamenhof bol príliš mladý na to, aby ho zverejnil. Ani po skončení štúdia medicíny ho však nezahodil a popri liečení slabozrakých stále písal knihu Lingvo Internacio, ktorú v roku 1887 podpísal pseudonymom Doktoro Esperanto - doktor Nádej. Podľa tohto pseudonymu nakoniec dostal umelý jazyk názov esperanto.

Svojím jazykom nechcel Zamenhof stlmiť úsilie o štúdium iných jazykov. Podaril sa mu presný opak, dnešné vedecké štúdie dokazujú, že deti, ktoré sa učili rok esperanto, zvládli akýkoľvek indoeurópsky jazyk ľahšie než deti, ktoré sa tri roky učili výhradne cudzí národný indoeurópsky jazyk.

Esperanto sa prejavilo ako skutočný most, v ktorom sa kombinuje jednoduchosť, pružnosť a fonetická príťažlivosť. Prečo? Esperanto je postavené na tom najľahšom, čo indoeurópske jazyky majú, a má logickú gramatiku bez výnimiek.

Od čias Zamenhofa sa zrodili ďalšie umelé jazyky, ako je napríklad ido, interlingua alebo loglan. Iba esperanto však prerazilo hranicu milióna používateľov a dnes ho využívajú takmer 2 milióny ľudí. Záujem je o to pozoruhodnejší, že esperanto sa dostalo do povedomia bez akejkoľvek ekonomickej podpory, akú má napríklad angličtina.

Esperanto je postavené na šestnástich základných pravidlách. Ako príklad možno spomenúť, že sa v ňom píše tak, ako sa počuje. Platí teda pravidlo: jeden zvuk pre jedno písmeno a naopak. Existuje iba jeden člen - „la“ a prízvuk patrí na predposlednú slabiku. Podstatné mená sa končia na „o“, prídavné na „a“, slovesá v neurčitku na „i“. Časovanie je pravidelné.

Zamenhof ešte zažil preklad Biblie do esperanta, dnes sa v esperante píšu romány, básne, divadelné hry a dokonca aj niektoré rockové kapely majú pesničky v esperante. V esperante vysiela medzinárodný servis Poľsko, Čína, Vatikán alebo Rakúsko.

Spoločnosti ako automobilka Fiat, holandské aerolínie KLM či turistické kancelárie majú svoje informácie v esperante. V Japonsku v ňom niektoré firmy školia svojich zamestnancov.

Esperanto však zatiaľ výraznejšie neuspelo práve tam, kde si to Zamenhof najviac želal - v politike. Angličtina, francúzština či španielčina boli úspešnejšie a iba malá skupina vplyvných zastáva názor, že by sa esperanto malo stať pracovným jazykom. Jedine UNESCO pri viacerých príležitostiach podporilo umelý jazyk.

Zamenhof môže byť napriek tomu spokojný. Jazyk síce neurobil dieru do sveta, ale stále šíri jeho myšlienky, že mierové spolužitie národov možno dosiahnuť lepšou komunikáciou. Možno aj preto sa Zamenhof ešte za svojho života stihol stať neformálnym lídrom esperantistického hnutia, kde ho oslovovali učiteľ, ktorému išlo iba o to, aby sa ľudia naučili medzi sebou rozprávať.