é elektrárne s cieľom destabilizovať všerasovú demokraciu.

Nedávny nárast popularity ultrapravicových zoskupení v JAR okrem vlády prekvapil málokoho. V belošských domácnostiach, ktorým sa tu 350 rokov úspešne darilo ignorovať politický vývoj, to dnes vrie.

Príčinou rasovej polarizácie nie je černošská vláda. S tou sa väčšina belochov zmierila už po prvých všerasových voľbách v roku 1994. Dnes ich dráždi spôsob, akým táto vláda pristupuje k ekonomike, zahraničnej politike a krivdám apartheidu.

Belosi vládne opatrenia vo všeobecnosti považujú za kontraproduktívne. Ústupky černošským odborom podľa nich spomaľujú privatizáciu, pozitívna diskriminácia torpéduje zamestnanosť, kritika Západu odrádza zahraničných investorov a rasové kvóty juhoafrickú kultúru degradujú na cirkusové varieté.

Väčšina opatrení navyše dosahuje opačný účinok. V belošských domácnostiach sa napríklad ujal Orwellov double-think: na verejnosti - ako to vyžaduje propaganda - černochov milujú, doma nimi opovrhujú. Aj mnohí z liberálov, ktorí ešte v roku 1994 s nadšením volili Africký národný kongres (ANC), si dnes krátia čas rasistickými vtipmi.

„Juhoafrickí belosi majú pocit, že pre zmierenie rás už urobili dosť,“ napísal britský konzervatívny denník Daily Telegraph, „dnes chcú mať konečne pokoj.“ Neustále verbálne útoky prezidenta Mbekiho ich podľa všetkého začínajú unavovať.

Belosi svoju nespokojnosť koncom marca vyjadrili v šokujúcej sérii prieskumov verejnej mienky. „Ich černošskí spoluobčania z nich vyšli ako páchnuca masa, ktorá belochom zavadzia pri nákupoch v supermarketoch a zaberá ich miesta v dopravných prostriedkoch,“ toľko komentár pretórijského denníka The Citizen.

V roku 1992 sa v JAR konalo de Klerkovo referendum o budúcom usporiadaní krajiny. Šesťdesiatsedem percent belochov sa v ňom vyslovilo za dohodu s ANC a všerasové voľby. Dnes by takejto dohode rovnaký počet belochov povedal „nie“.

Ešte nostalgickejšie spomienky sa upriamujú na apartheid. Až 71 percent belochov by dnes pred černošskými susedmi uprednostnilo niekdajšie oddelené obytné štvrte, 62 percent si želá rasovo segregované školy a 26 percent chce naspäť takzvaný grand apartheid zo 60. rokov: teda úplné oddelenie rás na plážach, v dopravných prostriedkoch a reštauráciách.

Hoci väčšina belochov program a rétoriku ultrapravicových skupín neschvaľuje, ich existenciu považuje za nevyhnutnú ako protiváhu vládnej politiky. Čoraz viac sa ich preto podpisuje pod petície za „volkstaat“ - belošskú rezerváciu, za ktorú doteraz potichu bojovali len kukláči z organizácií typu Ku-Klux-Klan.

Autor: Roman Lipták, Pretória pre SME