. Momentálne hrá v troch incenáciách činohry Slovenského národného divadla - Chrobák v hlave, Ženský zákon a Alica v zázračnej krajine. Hoci nevyužila kumšt plastických chirurgov, pribúdajúce roky sú k nej stále láskavé. Možno aj preto, že je šťastná a celý svoj život prirovnáva k  rozprávke. Dúfa, že aj ako dobrá rozprávka sa raz skončí. "Ešte je však priskoro, ešte by ma bolo škoda" - smeje sa. Herečka, ktorej zostarli deti a dospeli už aj vnúčatá. Nezabudnuteľná Marína - Mária Kráľovičová tento rok oslávi 75 rokov.

Minulý rok ste za dabing získali ocenenie Zlatá slučka. Čo znamená dabing pre bravúrnu recitátorku?
Na začiatku sme sa ako divadelní herci v reči zdokonaľovali aj vďaka rozhlasu.  Dnes sa vďaka dabingu herec opäť  učí presne hovoriť. Napokon, javisková reč v istom období "stelevíznela".  Dabing nás dnes núti a učí modulovať hlas, podávať plnohodnotný a pravdivý výkon. Isteže, ide aj o finančnú záležitosť, pretože možností privyrobiť si je v porovnaní s minulosťou málo. A navyše, dabing je tiež umenie.

Ktorý dabing je vašou momentálnou príležitosťou aj na privyrobenie si?
Minulý týždeň sme skončili so seriálom Divoký anjel, na ktorom sme pracovali celý rok.

Pri dlhej práci na telenovelách ešte medzi vami vznikajú nové priateľstvá?
A ako ťažko sa rozchádzame! Za rok si ľudia tak veľmi zvyknú, že zrazu sú ako jedna rodina. Nie je to len privyknutie si na hereckých kolegov, ale aj na technikov, zvukárov, režiséra. Napríklad tá malá Vanda Ružičková mi bola ako ozajstná vnučka. Našli sme si k sebe vrúcny vzťah. Čiže, vznikajú aj nové pekné vzťahy. Človek sa naučí vážiť si slovo a diváci sú zasa radi, keď sa na to pozerajú. Napríklad, pristavujú ma na trhu tí, ktorí poznajú môj hlas. Čo možno chcieť viac?

Aký máte názor na dabovanie českých filmov do slovenčiny, a opačne?
Keď to vidím, je to pre mňa šok. V oboch smeroch. V Českej televízii minule uviedli nadabovanú Šulíkovu Krajinku. Vzápätí som v Lidovkách čítala, ako sa nad tým istý pán tiež pohoršoval. Keď už sú nadabované rozprávky pre deti, budiž, ale filmy pre dospelých? To je predsa zbytočnosť! Podobne ako titulkovanie.

Nedávno vám tlieskala Praha. Čo sa im najviac páčilo?
V Klube slovenskej kultúry som robila Moje najmilšie. V rámci pásma som predstavovala od Štúrovcov a  Sládkovičovej Maríny aj ďalších  slovenských a českých básnikov. Niektorých som okomentovala, ako som sa s ktorým z nich zoznámila.

Ako ste spoznali napríklad Jána Kostru?
Keď mi Miro (Procházka - životný partner a manžel Márie Kráľovičovej - pozn. autorky) Klube spisovateľov povedal, že toto je Ján Kostra, žasla som. Sedel samotársky v kúte a videlo sa mi, že nedokáže ani rozprávať. Nebola by som ani vo sne naňho povedala, že  to je básnik. A ešte básnik, ktorý tak nádherne píše o láske. Takmer holohlavý, akýsi obyčajný, ale keď začal rozprávať... Ako mi dvoril, zažalo sa mu v očiach také zvláštne svetlo... No naozaj, keby som s tým Procházkom nebola chodila, tak ma uhovorí. (Smiech)

A ďalších?
Procházka mi povedal: "Marína, predstavím ti najnežnejšieho básnika." Myslela som si, že je to žart. Lebo v rohu Štefánky sedel v kúte nenápadný mládenec - a pil cigánsky strik. Viete čo to je?

Nie.
Voda so sódou. (Smiech.) Mal dlhý, obnosený rabínsky plášť a predstavil sa: Som Miroslav Válek. Neskôr u nás raz večer zazvonil celý premoknutý. Strašne pršalo, tak sme mu deravé topánky aj s ponožkami dali vysušiť na radiátor. Povedal, že teraz je redaktorom Mladej tvorby a prišiel so mnou spraviť rozhovor o poézii. Tak sme sa zahovorili na celú noc. Nadránom sa mi priznal, že ma vlastne len chcel vidieť zblízka. A že ešte doteraz žiadne interview nerobil. Odišiel. O týždeň vyšiel rozhovor o poézii a myslím si, že odvtedy o poézii nikto také niečo fantastické nenapísal.

Kedysi ste povedali, že občas stretnete človeka a túžite si ho zahrať. Kedy sa vám to stalo naposledy?
Stáva sa mi to často. Rada sa hrám a napodobňujem iných. Čo som si v detstve vysnívala, sa mi splnilo. Na dedine v rodných Čároch som ešte bola samotársky typ. Za detstvom som si však dvere nezatvorila. Žila som vo svojom svete a trocha v ňom žijem aj teraz. Možno som kúsok šibnutá, ale je to tak.

Nikto by vás ako introvertnú necharakterizoval...
Pravdaže.  No všetky ozaj dramatické veci som prežívala iba na javisku. Ktorá žena sa môže pochváliť, že prežila toľko životov? Bola som svätica aj nerestnica, bola som všetko možné. Vždy som sa však  rada vracala domov, k svojej rodine, ktorú som chcela.  Túžila som mať dve deti - chlapca a dievčatko a mala som ich. Všedný život mi tie baterky  dokonale nabíjal.

Pre herca je celý svet javisko. Chodíte po ňom a stále ste v strehu. Nie je to únavné?
Je aj nie je. Cítim sa zdravá, v pohode a som dobre garážovaná. Nebolia ma nohy, nebolia ma zuby, ani boľačky života, to všetko je dar od Pánaboha. Občas sa ma pýtajú, že čo robím, že tak dobre vyzerám. Odpoveďou je, že hrám. Nie som  starožitnosť. Radšej sa prirovnávam k "deduškovi automobilu". O oldsmobily musí byť dobre postarané, musia byť udržiavané, a potom na prehliadke všetci zistia, že dobre jazdia, lepšie, než tie strašne moderné a všetci by ich chceli. Aj keď stoja milióny. (Smiech)

Neznášate vraj rozhovory o peniazoch a krik. Doma i na javisku. Ako sa tomu bránite?
Peniaze človek potrebuje k životu a do tej miery ich vnímam. Ak prídem z nákupu, požalujem sa Mirovi: " Zasa je všetko drahšie. Keď sa ma však opýta konkrétne koľko a čo, dokážem mu iba povedať: "A čo ja viem?" Sumy a čísla okamžite vypúšťam z pamäti.  Nepamätám si dokonca ani číslo vlastného auta. Nájdem ho, ak ho potrebujem pre policajtov a poisťovňu.

Inak máte dobrú pamäť?
Bezproblémovú. Kdesi som sa dočítala, že treba žuvať žuvačku, pretože to prekrvuje mozog. Tak sa toho držím. (Smiech.)

A čo ten krik?
Doma nás bolo päť detí a mama sa občas potrebovala vykričať. Ostatní ušli. Radšej som sa dala zmlátiť, aby bol pokoj, aj keď som nebola na vine. To isté aj Procházka. Je výbušnejší ako ja. Keď začne zvyšovať hlas, zatvorím sa do kúpeľne, pustím vodu - a opäť nič nepočujem. Nech si hovorí, čo hovorí.

V predstavení Alica v zázračnej krajine stále padáte. Nerobí vám to problémy?
Žiadne. Aspoň doma nemusím cvičiť.

Ako prvý darček od ctiteľa ste ešte v Martine dostali knižku Dostojevského Idiota. Čomu ste sa počas svojej hereckej kariéry potešili?
Najkrajší dar som dostala od básnika - bol to preklad veršovanej hry Manon Lescaut. Môj muž mi ho dlho sľuboval, až som si myslela, že sa toho nedožijem. Dostal však našťastie žltačku, musel byť šesť týždňov v nemocnici a tam mi ju konečne preložil.

S Evou Borušovičovou ste nakrútili úspešný film Amálka, ja sa zbláznim. Ako sa vám spolupracuje s mladými režisérmi a s mladými hercami?
Úžasne. Pri nich omladnem. Som síce akoby ich stará mama, ale myslím, že ma majú radi a ja ich ľúbim tiež. Keď som prišla do divadla, prijala ma za svoju teta Hana Meličková. Vtedy bola ona ako moja mama. Stala som sa jej dcérou a pokračovateľkou. Dobre mi padlo, keď som sa jej mohla zdôveriť. Podobne je to  teraz. Mladí sa mi zdôverujú a ja mám z tohto radosť. Berú ma ako kamarátku, presne ako moje deti. Pre ne som tiež vždy bola kamarátkou.

Máte rada Durrematta, Hrabala, Sládkoviča, vidíte sa v Chagalových obrazoch. Čo ešte?
Múdrych ľudí. Nebojím sa umrieť, len ma škrie, že sa už asi nedozviem, čo je nové. Som totiž strašne zvedavá.

Prečo nie ste vôbec uvedená v Encyklopédii filmu z roku 1993?
Lebo ma odtiaľ asi pán Richard Blech vyhodil. Všeličo sa stáva. Ľudia sa menia, dejiny ostávajú.

Čaká vás Banská Štiavnica. Prečo?
Po Veľkej noci sa zúčastním so svojou Marínou tradičných Dní poézie.  Chystám sa tam štvrtý rok a veľmi sa teším na tamojšie obecenstvo všetkých generácií. Som rada, že ľudia opäť milujú básne. A ešte radšej by som bola, keby ožila a vstala z ruín slávna a krásna Banská Štiavnica. Sme za ňu zodpovední. Všetci.

Autor: Barbora Laucká / Foto: Desana Dudášová