Jedna vec je istá: ani otec Pulitzer, ani matka Pulitzerová nechceli mať z prvorodeného syna novinára. V 19. storočí bolo takéto povolanie veľmi výnimočné. Písaniu do novín sa venovali zväčša kňazi, politici či právnici. Ale Joseph Pulitzer sa rozhodol dobyť Ameriku. Osud ho priviedol k novinárčine. Navždy zostane v dejinách americkej a svetovej žurnalistiky zapísaný nielen ako zdatný vydavateľ či zakladateľ investigatívnej žurnalistiky, ale aj ako muž, ktorý na Columbijskej univerzite otváral prvé štúdium žurnalistiky na americkej pôde. Na záver kariéry založil Pulitzerovu cenu s fondom dva milióny dolárov. Predvčerom ju za najlepšie americké novinárske výkony udelili už osemdesiaty šiestykrát. Dnes by sa Joseph Pulitzer dožil 155 rokov.

Joseph Pulitzer sa narodil 10. apríla 1847 v malom maďarskom mestečku Mako v bohatej rodine obchodníka s obilím. Otec si želal, aby kráčal v jeho šľapajach a aby raz, keď nadíde čas, prebral rodinnú firmu. Mladší syn Albert sa mal stať kňazom. Ale osud aj v tejto rodine premiešal karty. Albert štúdiom pohrdol a predával obilie. Joseph sa rozhodol dobyť Ameriku.

Na začiatku Pulitzer na novinárstvo ani len nepomyslel. Neposedný a veľmi vysoký mladík opustil pohodlie rodičovského domu v sedemnástich. Cítil v sebe krv dobrodruha. A zažiť dobrodružstvo sa v tom čase dalo najmä vo vojsku.

Najskôr sa pokúsil dostať do rakúskej armády, potom sa hlásil do Napoleonovej cudzineckej légie. Bol ochotný ísť bojovať do Mexika a ponúkol sa aj britským vojskám na službu v Indii. Pre slabý zrak a vysokú vychudnutú postavu ho nevzali.

Odvážny chlapec z maďarsko-nemecko-židovskej rodiny sa nevzdal. V Hamburgu tak dlho presviedčal zástupcov americkej Union Army, verbujúcich mladých mužov do americkej občianskej vojny, až ho napokon prijali. Aj keď iba ako náhradník, dostal sa na loď do Bostonu. Traduje sa historka, že len čo loď v prístave zakotvila, skočil do vody, aby sa na breh dostal ako prvý a tak si zabezpečil miesto v armáde.

Rok bojoval v Lincolnovej kavalérii, ktorú tvorili zväčša Nemci. Skúsenosť ho navždy poznačila: rozhodol sa, že už z Ameriky neodíde.

Po odchode z armády nemal veľa šancí na uplatnenie. Robil všetko, čo mu prišlo pod ruku: nosiča, umývača riadu, čašníka… Každú voľnú chvíľku si však kradol na štúdium v miestnej knižnici. Za rok zvládol celkom slušne angličtinu a za ďalší aj základy práva.

K novinárstvu sa dostal doslova náhodou. Knižnica mala aj šachovú miestnosť. Pulitzer mal vo zvyku sledovať šachistov. Raz sa zastavil pri stole dôstojne oblečených pánov a začal kibicovať. Hrať šach vedel, a tak ho obaja hráči poslúchali. Neboli to však bežní muži, ale vydavatelia po nemecky vychádzajúceho denníka Westliche Post. Ponúkli mu prácu. O štyri roky mu ponúkli kontrolný balík akcií a Pulitzer sa ako 25-ročný stal vydavateľom novín.

Onedlho, keď už mal kapitál, kúpil potápajúce sa denníky Post a Dispatch. Spojil ich do jedného a tak sa začala jeho hviezdna vydavateľská i novinárska dráha. Potom kúpil denník The New York World. To už bol vydavateľským magnátom najväčších rozmerov.

Jeho šéfredaktori nemali voľnú ruku. Predpísal im nielen metódu, ale aj obsah, na ktoré sa mali noviny zamerať. Ako bývalý lincolnovec bol najskôr republikánom. Potom prešiel k demokratom, vravieval, že si spomenul na ťažké začiatky v Amerike.

Zaviedol investigatívnu žurnalistiku. Na stránkach jeho novín sa objavovali články o korupcii, krádežiach zo štátnych fondov a o všetkom, čo ráňalo americkú demokraciu.

Načas sa nechal zviesť do tvrdého konkurenčného zápasu s vtedajším novinovým magnátom číslo jeden, povestným Williamom Hearstom, ktorý zaviedol na trh žltú, teda bulvárnu tlač. Vo výške nákladu s ním nemohol súťažiť. Napriek tomu sa Pulitzerovi podarilo vytiahnuť náklad jeho novín do nepredstaviteľných výšok. Denník The New York World, ktorý mal v roku 1883 náklad dvadsaťtisíc výtlačkov, o tri roky neskôr presiahol 250-tisíc a o ďalších dvanásť rokov sa už denne tlačilo neuveriteľných milión výtlačkov.

V editoriáli denníka St. Louis Post-Dispatch napísal Pulitzer svoje novinárske krédo: „Šesťkrát týždenne môžu naši čitatelia čítať pravdu bez toho, aby sa museli niečoho báť. Usilujem sa o to, aby sme sily diabla ukazovali na dennom svetle.“

Pulitzer sa nebál ničoho. Ani chátrajúceho zdravia. Vedel, že v živote nemožno nič stratiť. Jeho príbeh je klasickou americkou story. Prišiel do Ameriky bez jediného centa, a keď v roku 1912 umieral na svojej jachte na infarkt, manželke Kate s úsmevom zašepkal: „Splnil som si chlapčenskú túžbu po dobrodružstve.“