Mačka zvaná Európa je znovu v kŕdli vrabcov. Nemeckí sociálni demokrati hovoria o federálnej Európe v nemeckom štýle. Francúzsky minister pre Európu podráždene ráči nesúhlasiť. Anglickí konzervatívci sa snažia oživiť zdĺhavú britskú predvolebnú kampaň tým, že kritizujú kancelára Schrödera ako nemeckého imperialistu. Silvio Berlusconi, nový taliansky premiér, vyvoláva pochybnosti všade. Na hlbšej úrovni túto veľkú európsku diskusiu podnecuje radostný fakt, že Európska únia sa rozšíri z 15 na prinajmenšom 27 štátov, a deprimujúci fakt, že toľko občanov už v existujúcich členských štátoch je zmätených a znechutených z toho, čím sa EÚ stala.
Zvyčajný spôsob, ako sa zapojiť do diskusie, je navrhnúť rad zmien v „architektúre“ EÚ, toho rozpadávajúceho sa hradu, a korunovať návrh na rekonštrukciu sloganom. Namiesto toho zaznamenávam 10 postrehov pri hľadaní argumentu.
1. Otázka jazyka je zároveň najodbornejšou i najzákladnejšou. Dnes má EÚ 11 oficiálnych jazykov. Európsky parlament sa už približuje Babylonu. Celodenné tlmočenie v Rade EÚ stojí viac než 650 000 eur. Pri optimistickom predpoklade, že Česká republika a Slovensko by sa dohodli, že češtinu netreba prekladať do slovenčiny, by mala EÚ pozostávajúca z 27 členských štátov 22 jazykov, čím dostaneme 462 prekladateľských kombinácií. Pri 35 jazykoch by bolo 1090 permutácií. Ponúka sa jasné riešenie, urobiť angličtinu, ktorou v súčasnosti hovorí najmenej 55 percent občanov únie, pracovným jazykom EÚ, tak ako latinčina bola pracovným jazykom stredovekej Európy.
Prvá ťažkosť spočíva v tom, že Angličania (koľká bezohľadnosť!) náhodou hovoria práve po anglicky. Kým stredoveká latinčina bola jazykom nikoho a všetkých, EÚ by poskytla mimoriadne privilégium žijúcemu rodnému jazyku jednému zo svojich najväčších a najkontroverznejších členských štátov. Druhý problém je ten, že Francúzi by zásadne zareagovali rezolútnym „Non“ a aj iné európske národy si chránia svoje jazyky. Ešte zásadnejšia je otázka, či sa dá riadiť demokracia, počítajúca s účasťou všetkých obyvateľov, v cudzom jazyku a/alebo 22 rôznych jazykoch. Keby bola EÚ iba medzinárodnou organizáciou, dalo by sa dohodnúť na, povedzme, šiestich pracovných jazykoch, ako je to v prípade Organizácie Spojených národov. Od diplomatov očakávame, že sú schopní pracovať v cudzích jazykoch. Ale volení politici? Radoví občania? Demokratická politika nie je ako obchod alebo diplomacia. Potrebuje slová, ktoré by ľudia prijali za svoje.
2. Ozaj, čo je to tá „európska diskusia“? Je to diskusia v rámci malej skupinky vybranej z národných elít. Neexistuje žiaden európsky slobodný ľud, demos, žiaden „my ľud“. Niektorí dúfajú, že zavedenie eurobankoviek a euromincí v eurozóne v januári bude veľkou vzpruhou pre paneurópske povedomie. Uvidíme. Nateraz však otázka znie, či môžeme získať aspoň nefalšovane transeurópsku diskusiu elít.
3. Brusel - synonymum pre EÚ a samozvané hlavné mesto Európy - dokonale ilustruje priepasť medzi elitami a životom „dolu, kde sú ľudia“, ako to raz označil pápež Ján Pavol II.
Brusel je miestom, kde sa vzdelaní, jazykovo bohato vybavení muži a ženy z najrozličnejších prostredí - francúzsky technokrat, bývalý guvernér Hongkongu a pôvodne študentský odporca Francovho režimu - usilujú zladiť národné záujmy a národné zmýšľanie so snahou uplatniť väčšie, spoločné záujmy. Je to tiež hlavné mesto štátu, ktorý sa takmer rozpadol v rámci konfliktu medzi po francúzsky a po flámsky hovoriacou časťou, medzi Valónskom a Flámskom. Romano Prodi, prezident Európskej komisie, v marci rozprúdil „veľkú diskusiu“ o budúcnosti EÚ, a povedal, že Belgicko „môže slúžiť ako vzor pre Európu“. Naozaj.
4. Nech sú už transeurópske prvky v tejto diskusii akékoľvek, povaha „ústavnej“ zmluvy, ktorá vyplynie z medzivládnej konferencie, naplánovanej na rok 2004, bude závisieť od rovnováhy síl medzi národnými vládami v danej chvíli.
Spor sa tradične rozvinul, pričom Francúzsko a Nemecko postupovali v zhode. Teraz je franko-germánska osa oslabená: tento fakt nezvratne dosvedčuje frekvencia, s akou francúzski a nemeckí vodcovia protestujú, že by takou bola. Nemecko je zjavne prvý medzi rovnými.
Najväčší samostatný politický fakt v dnešnej EÚ je, že aj sociálnodemokratický kancelár, aj zelený minister zahraničia Spolkovej republiky Nemecko argumentujú v prospech federálnej Európy. Tak ako ostatní „chápu Európu“ typicky holandsky alebo španielsky, alebo taliansky, tak nemeckí vodcovia majú sklony - ako poznamenal Giuliano Amato, bývalý taliansky premiér - „vidieť budúcnosť Európy ako akejsi veľkej Bundesrepubliky“. Francúzsko nevie, čo si má myslieť, a je tak či onak paralyzované „spolužitím“ Jacquesa Chiraca, gaullistického prezidenta, a Lionela Jospina, socialistického premiéra, ktorý zrejme bude kandidovať proti Chiracovi v budúcoročných prezidentských voľbách. Až vtedy sa francúzska pozícia vyjasní - možno.
Nemá však veľký význam snažiť sa v roku 2001 uhádnuť, aká bude táto zložitá medzinárodná rovnováha v roku 2004. Čo však môžeme urobiť, je načrtnúť rozsah možných a pravdepodobných výsledkov.
5. „Mier nemožný, vojna nepravdepodobná“ - to je známe zhrnutie studenej vojny z úst Raymonda Arona. O Európskej únii začiatkom 21. storočia by som povedal: „Jednota nemožná, kolaps nepravdepodobný.“
Takmer nikto nehovorí o Spojených štátoch európskych tak, ako sa o nich hovorilo ešte pred 10 rokmi. Rastúci počet a rôznorodosť členských štátov robia takúto dohodu ešte nepravdepodobnejšou. Jednota normálne prichádza zoči-voči vonkajšiemu ohrozeniu. Nad „zakladajúcimi otcami“ Európskeho spoločenstva v 50. rokoch visel tieň spomienky na Hitlera a hrozba zo strany Stalina. Dnes spomienka na vojnu vybledla a hrozba zo strany odštiepeneckých samotárskych štátov, medzinárodného terorizmu alebo (údajného) „islamského sveta“ sa skutočne nedá porovnať so starou sovietskou hrozbou.
„Kolaps nepravdepodobný“ je riskantnejšie vyhlásenie. Koniec koncov, všetky predošlé aliancie, koalície, dohody, ríše, spoločenstvá alebo menové únie európskych štátov skôr alebo neskôr skolabovali. EÚ sa od nich líši svojou hustou pavučinou zvyčajnej spolupráce a mnohými trvalými, inštitucionalizovanými mechanizmami na riešenie konfliktov. Toto už nie je „Koncert Európy“, ktorý sa príležitostne stretne na Viedenskom alebo Berlínskom kongrese. Ide o stály „Európsky orchester“, ktorý celý čas hrá vedno. Väčšina doterajších zoskupení sa navyše rozpadla, lebo jeden európsky štát sa pokúšal ovládnuť ostatné. Naopak EÚ je systematicky nehegemonické usporiadanie európskych štátov. Nemecko je najväčšou samostatnou silou, ale nie hegemónom.
6. Medzi nemožnou jednotou a nepravdepodobným kolapsom sa nachádza škála toho, čo je pravdepodobné pre nasledujúcich päť až 10 rokov. EÚ nedosiahne nič také, ako je Ústava USA. V závislosti od konštelácie môže dospieť v roku 2004 ku kvázi ústavnému dokumentu, ktorý vyjasní, kto čo robí a prečo to robí. Alternatívu predstavuje pokračovanie evolučného pragmatizmu, pri ktorom budú k rozpadávajúcemu sa hradu pridávať stále viac kúskov a úlomkov.
Zrejme všetky členské štáty, nové i staré, sa budú angažovať v istých základných aktivitách, prevažne takých, akým sa venovalo Európske hospodárske spoločenstvo: jednotnému trhu, konkurenčnej politike, obchodným rokovaniam v mene členských štátov a tak ďalej. Rôzne okruhy „rozšírenej spolupráce“ sa však budú prekrývať s ústredným okruhom.
Najťažšia otázka znie, či sa okruh dlhodobej jednotnej meny môže líšiť od základného ekonomického. Ak sa nemôže líšiť, tak treba plánovať pre menovú úniu viac než 20 rôznych národných štátov. Ale ako by to malo fungovať?
7. Domnievam sa, že najdôležitejší jednotlivý kľúč k ďalšiemu fungovaniu EÚ s toľkými členmi je robiť menej vecí, ale lepšie. Nanešťastie v únii neexistuje jediná inštitúcia, ktorá by mala jasný záujem robiť menej. Celé dejiny európskych inštitúcií sa nesú v duchu priberania úloh, pribúdania výborov, dozorných funkcií, oblastí angažovanosti - a všetko schvaľujú členské štáty na základe zásady „ty akceptuješ môj produkt a ja akceptujem tvoj“.
V európskej verzii Parkinsonovho zákona si aj Komisia, aj Rada, aj Parlament samy vytvárajú viac práce pre seba. Členské štáty sú však tiež vinné, lebo presúvajú komplikované problémy na vyriešenie „Európe“ a potom zvaľujú výsledok na „Brusel“. Jedným z navrhovaných riešení je senát, čiže druhá komora Európskeho parlamentu, zložená buď z priamo volených senátorov, alebo z predstaviteľov štátov, a zasadajúca len niekoľko týždňov do roka. Mala by presadzovať toľko ospevovaný princíp „pridruženosti“: že rozhodovať by sa malo na najnižšej úrovni s ohľadom na akcieschopnosť. Napríklad pri skúmaní toho, čo EÚ urobila, by mohla povedať: „EÚ by sa nemala angažovať v tejto vzdelávacej záležitosti, ale mala by urobiť viac v environmentálnej otázke.“
Na rozdiel od najvyššieho Európskeho súdu by táto druhá komora mala priamu demokratickú legitimitu. Vytvorenie ďalšej inštitúcie je však bizarný spôsob, ako začať zoštíhľovanie: pridávať, aby sa ubralo. Nepadol by aj tento krok za obeť ‘europarkinsonovčine‘?
8. EÚ nemá nijakú verejnú drámu. Najviac sa politickému divadlu približujú dôležité summity, ako napríklad ten v Nice v decembri minulého roku, ale prevažne sa o nich píše ako o medzinárodných diplomatických šermiarskych súbojoch. Zatiaľ čo dosť Európanov si dá európsku vlajku na tabuľku s poznávacou značkou auta, chýba tu ešte vzácne čosi, plné inšpirujúceho symbolizmu, mystiky alebo toho, čo Walter Bagehot, píšuc o britskej ústave, nazval jednoducho „kúzlom“. Pre väčšinu Európanov je zväzok s EÚ (EU-rope) nudný. Táto obrovská znudenosť je skutočným nebezpečenstvom pre celý projekt, a limituje potenciálny význam toho, čím by sa mohla stať.
9. Niektorí Európania dúfajú, a niektorí Američania sa obávajú, že EÚ sa vyvinie v superveľmoc. Jeden názor, ešte vždy prevažujúci vo Francúzsku, je, že Európa by mala byť ako superveľmoc rivalkou Spojených štátov. Ďalší názor, rozšírenejší v Nemecku a vo Veľkej Británii, je, že by mala byť silným partnerom USA. Papierovo rozšírená EÚ bude ešte väčšia a silnejšia. Je však nepravdepodobné, že sa Európa raz stane superveľmocou.
Áno, v oblasti obchodu a rokovaní o pomoci môže byť Európska únia rovnako dôležitá ako Spojené štáty americké. No keď ide o zahraničnú politiku alebo obranu, odpoveď na otázku, ktorú Henry Kissinger mohol a nemusel položiť - „Hovoríte Európa, ale mohli by ste mi prezradiť, aké číslo mám volať?“ je jednoduchá. Európa je ešte vždy telefonická konferencia.
10. Európa, dúfajúca, že sa stane jednotnou veľmocou, bude ako morská panna, ktorá chcela byť dievčaťom, v rozprávke Hansa Christiana Andersena: po celý čas ju bolia nohy, lebo v skutočnosti by mali byť chvostovou plutvou. Nemusí však byť veľmi nešťastná. Musí len vedieť, kým je.
EÚ je ohromné ekonomické spoločenstvo. Čoraz viac je spoločenstvom so spoločnými európskymi zákonmi. EÚ sa možno veľmi nedarí plánovať moc alebo bezpečnosť, ale je sama osebe bezpečným spoločenstvom - zoskupením štátov, pre ktoré sa stalo nemysliteľným riešiť vzájomné nezhody inak ako mierovými prostriedkami. A väčšina ostatných štátov na európskom kontinente sa chce k nim pridať. Hoci má veľmi ďaleko k priamej demokracii alebo k pravdepodobnosti, že sa ňou stane, je to spoločenstvo jednotlivých demokracií. Vzhľadom na európsku minulosť - a na súčasnosť Balkánu - je to dostatočný dôvod na radosť.
Ak hľadáte koherentnú, rozumnú, priehľadnú štruktúru, budete sklamaní Európou pozostávajúcou z 15 členských štátov, a zrejme ešte viac Európou pozostávajúcou z 27 štátov. Ak ju však považujete skôr za proces než za štruktúru, skôr za metódu než za architektonické dielo, nemusíte byť sklamaní. Aby som použil Churchillov známy výrok o demokracii: je to najhoršia možná Európa, s výnimkou všetkých ostatných Európ, ktoré sa z času načas vyskúšali.
Skrátené z eseje, ktorá vychádza v New York Review of Books. Autor je zvoleným riaditeľom Strediska európskych štúdií na St Anthony‘s College, Oxfordská univerzita, a členom Hoover Institution, Stanfordova univerzita.
