Keď osemdesiatročný Novobančan Ján Tužinský, domácimi prezývaný Janko báči, nepríde na niektorý z pohrebov v meste, všetci hneď vedia, že sa mu muselo priťažiť. „Pán kaplán mi akože pohrozí – máte absenciu, Janko báči,“ usmieva sa čiperný starček, ktorý sám hovorieva, že zvnútra je zdravý. Banské nešťastie spred 27 rokov mu vážne poškodilo chrbticu, a preto ho teraz nakláňa k zemi.

Pohreby sú pre väčšinu z nás nepríjemnou povinnosťou. Janko báči to vidí inak. Pre neho je slušnosťou rozlúčiť sa s ľuďmi, ktorí s ním žili v tom istom meste. Kedysi bolo samozrejmosťou, že na pohrebe sa zišla celá dedina. Tie časy sú preč, no Janko báči tradíciu dodržiava. „Keď ma ľudia vidia v meste a niekto umrel, hneď ma informujú. Alebo si prečítam parte a idem sa rozlúčiť aj s ľuďmi, ktorých som dovtedy videl možno raz na ulici. Niektorí sa tomu čudujú. Ja sa zas čudujem tomu, akí sme sa stali voči sebe nevšímaví. Týka sa to aj pohrebov,“ hovorí Janko báči.

Medzi tisíckou kníh v podkrovnej izbičke ukrýva aj dve zvláštne kroniky. Jedna presne zachytáva dátumy úmrtí a pohrebov osôb v Novej Bani, takže Janko báči môže v tomto smere konkurovať aj miestnej matrike. V druhej si vedie podrobný rodostrom vlastnej rodiny. Narodenia, úmrtia, významné udalosti. Hlási sa k rímskokatolíckemu náboženstvu, no vždy ho zaujímali aj iné cirkvi. Odoberá časopisy a literatúru o židovstve, adventistoch, evanjelikoch, svedkoch Jehovových, pravoslávnej cirkvi. Presne vie, ktoré náboženstvo sa čím líši, aj priateľov má rôzneho vyznania. Navštívil už aj židovský pohreb, pravoslávny pohreb, osobne sa stretol v Prahe dokonca s bývalým metropolitom Dorotejom. Oči mu slúžia, a tak sa neraz zatvorí do svojej manzardky a študuje. Ako sám hovorí, čím je starší, tým by chcel vedieť viac. Ťažký život v hodrušskej bani a tvrdé vojnové roky strávené v rakúskom pracovnom tábore Durchgangslager ho priblížili k biede, utrpeniu, no zároveň ho naučili ceniť si život ako najvzácnejší dar. A preto berie ako celkom prirodzenú súčasť aj jeho zavŕšenie.

Na druhej strane priznáva, že pohreby vlastných príbuzných mu padnú ťažšie ako tie ostatné. Ten najhorší prežil pred piatimi rokmi, keď vyprevádzal na druhý svet manželku Helenku, s ktorou mal päť detí. Život však ide ďalej a treba sa z neho tešiť. Tejto filozofie sa vraj Janko báči nikdy nevzdá.

KVETA FAJČÍKOVÁ