Dňa 30. augusta 1999 v záhradkárskej lokalite Rozkvet v časti Košice-Kalvária zavraždili dvomi výstrelmi do hrude a brucha 42-ročného Františka Peka, prezývaného Doly. František Peko však nebol bezúhonný záhradkár, veď pozemok tam kúpil len nedávno. Spolu s komplicmi sa zaoberal vydieraním taxikárov i ukrajinských priekupníkov a patril k prívržencom skupiny boržovcov.
Manželka zavraždeného pre políciu uviedla, že sa jej manželovi už pred mesiacom niekto vyhrážal a manžel tieto osoby označil ako "Kolárikovu skupinu". Už dávnejšie ktosi hodil granát na dvor ich domu, potom vybuchla nálož pod Dolyho autom. Dva týždne pred vraždou niekto strieľal opäť na ich dom v Košiciach, ale túto udalosť zo strachu radšej nehlásili na Polícii.
Doly nebol jediný z Boržovho okruhu na Karčiho zozname. Najskôr niekto rozmlátil Fiat Uno patriaci matke Boržovho priateľa Romana Baníka. Potom zhorel Ford Scorpio istému Frigovi a Pontiac tomu Tatičovi, čo pôvodne svedčil proti Kolárikovi. Zhoreli aj dve Hondy Civic patriace Vladimírovi Dunovi a Jozefovi Oravcovi, ktorí vraj prispeli na Boržovu kauciu. Miroslavovi Stojkovi najskôr rozmlátili auto, potom na neho strieľali na sídlisku Nad jazerom. Jeho strýkovi niekto vypálil bar Alcatraz.
Ohnivé pozdravy smerovali aj k trom podnikateľom, ktorí behom dvoch nocí prišli o majetok v hodnote troch miliónov korún. Jedným z nich bol aj neúspešný prezidentský kandidát Ján Demikát, ktorému zhorela do tla stolárska dielňa. To všetko krátko potom, čo už zmienený sudca Tomčovčík usúdil, že Karol Kolárik je bezúhonný občan.
A ten si už začal trúfať aj na väčšie, či dokonca aj najväčšie ryby východoslovenskej metropoly.
Pokus o únos
Túto mimoriadnu udalosť verne opísal v časopise Moment reportér Svjatoslav Dohovič. Stačí citovať:
V predposledný októbrový piatok (1999) pristála v neskorý večer na košickom letisku pravidelná letecká linka z Prahy. Pred východom z budovy čakalo niekoľko ľudí. Dvaja muži, evidentne v bojovej nálade, pristúpili odrazu k novému šéfovi VSŽ Export-Import Štefanovi Sarnovskému a začali ho nasilu ťahať do pristaveného auta. Pobúrenie mladého muža z nechceného pozvania do auta videl policajt slúžiaci na pasovom oddelení. Podarilo sa mu útočníkov zamestnať a topmanažér utiekol do budovy letiska.
Prvé informácie o incidente na letisku prenikli na verejnosť až o niekoľko dní. Pokus o únos šéfa železiarenského obchodu podľa všetkého zorganizovalo košické podsvetie. Prítomnosť jeho údajného šéfa, nedávno oslobodeného Karola Kolárika, potvrdilo viacero zdrojov. Ako aj to, že pohyb nakrátko vystrihaných mužov okolo priestoru letiska zaregistrovali policajti už niekoľko hodín pred pokusom o únos.
Samotný Kolárik v Košickom Večeri poprel akúkoľvek súvislosť svojej osoby s incidentom na letisku. Vraj tam bol odprevadiť priateľa v sprievode dvoch ochrankárov. Zaujímavé na jeho obhajobe je to, že v čase, keď údajne vyprevádzal niekoho na lietadlo, už žiadne z Košíc neodlietalo. Mužmi, ktorí sa pokúsili primäť Sarnovského k nastúpeniu do auta, boli podľa dostupných informácií dve tiež známe postavy. Jedna z podsvetia - Ladislav B., pravá ruka Kolárika a jeho spolutrpiteľ pri nespravodlivom obvinení z viacerých trestných činov. Druhý, Danilo V., riaditeľ Trade Trans Importu, výhradného dodávateľa surovín pre VSŽ. Spojenie obchodných partnerov VSŽ s podsvetím nebolo náhodné a ani ojedinelé.
Danilo V. má, mimochodom, u kindermanažmentu VSŽ osobné zásluhy. Bol totiž pri tom, keď sa autami prirýchlo presúvali na miesto nešťastného pádu tribúny na štadióne VSŽ a jedno auto smrteľne zrazilo ženu na prechode. Vzal to na seba, hoci auto mohol šoférovať aj Július Rezeš mladší. Niet sa teda, čo čudovať, že Danilo bol zvyknutý na až neskutočne výhodné postavenie jeho firmy nielen vo VSŽ za prezidentovania Júliusa Rezeša, ale aj u železníc v rokoch ministrovania Alexandra Rezeša.
Svedčia o tom dôvodné podozrenia zo zvýhodňovania tejto firmy pri fakturácii železničiarskych služieb zľavami v čase rezešovskej najväčšej slávy. A v podobnom postavení bol Trade Trans aj vo VSŽ ako výhradný prepravca a dodávateľ surovín. Firma diktovala svoje ceny a podmienky, ktoré aj napriek nevýhodnosti bývalý manažment akceptoval.
A aby to bolo ešte zamotanejšie, v čase nástupu mladých dravcov do predstavenstva VSŽ v januári 1998 bol práve predošlý šéf Trade Trans Railu Pavol Miškov zvolený za viceprezidenta pre financovanie ako jediný vo veku, ktorému sa hovorí stredný. Náhoda? Zrejme nie. Veď zmenky tejto firmy garantované podpisom Júliusa Rezeša dostali prívlastok nástražných mín.
Sarnovský prišiel krátko pred pokusom o jeho únos z postu šéfa zahraničnej afilácie VSŽ vo Švajčiarsku a hneď zrušil niekoľko nevýhodných zmlúv.
Posledná krvavá kvapka
Dňa 27. novembra 1999 pri bare Pláž na sídlisku Nad jazerom v Košiciach zavraždili krátko po 21:00 hodine Miroslava Stojku, pôvodne člena skupiny Dušana Borženského. V čase vraždy však už začal „podnikať" na vlastnú päsť, dokladom bolo niekoľko zdemolovaných áut podnikateľov v jeho dosahu.
Nebol teda žiadne neviniatko a skupina, čo sa okolo neho začala formovať, bola reálnou hrozbou hlavne pre kšefty kolárikovcov. Veď Stojku aj malo najskôr varovať vyhorenie jeho auta, potom ešte necielené výstrely a keď mu to ani potom nedošlo, prišiel mu mesiac pred popravou osobne dohovoriť Karči s komplicmi. Ohlásili sa kopancami do dverí Stojkovho bytu a príslušným slovným prejavom, keď ten prekvapený otvoril.
Odvtedy nosil Stojka nepriestrelnú vestu, ale práve v osudný večer ju na sebe nemal. Spolu s jemu podobnými sa šli zabaviť najskôr tak, že posmelení alkoholom zmlátili nič netušiaceho mladého návštevníka baru Malibu. Potom sa presunuli na diskotéku Pláž, kde pokračovali v manifestácii svojej moci. Kopali do stolov a rozdrapovali sa na parkete.
Už zakrátko sa objavili štyria Kolárikovi muži a vyvolali Stojku na terasu, kde sa strhla hádka. Na to spoza rohu pribehli ďalší traja. Jeden z nich zozadu 38-centimetrovou mačetou trikrát po sebe zaťal Stojkovi do hlavy, pravej lopatky i dlane ľavej ruky. Druhý ho nakoniec strelil do brucha. Stojka zomrel po prevoze do nemocnice. Páchateľov polícia zadržala a obvinila z vraždy. Podľa niektorých informácií celý priebeh vraždy koordinoval cez mobilný telefón Karol Kolárik.
Všetkých sedem útočníkov z radov kolárikovcov sa vďaka dvom utajeným svedkom podarilo identifikovať. K útoku na Miroslava Stojku mačetou sa však ako jediný priznal Róbert F., 27-ročný pešiak podsvetia, ktorý vypovedal, že konal pod vplyvom drog.
Karol Kolárik sa po oboch vraždách smerom ku konkurenčnej skupine „boržovcov" (Dolyho a Stojku) často aj na verejnosti vyjadroval: „Viem, že dlho žiť nebudem."
Napriek tomu košický boss svoju ochranu nezosilnil, ale naopak zanedbal. Pôvodne sa bez svojej desaťčlennej ochranky nepohol ani na krok, v poslednom období života sa však čoraz častejšie ukazoval aj celkom sám. Navyše si vypestoval rutinné zvyky, ktoré vrahovi výrazne uľahčili plán útoku.
Každé ráno chodil Karči cvičiť do posilovne Fan, kam si už nebrával ani ochranku. Táto ľahkomyseľnosť je o to zarážajúcejšia, že v zasvätených kruhoch atentát ani len nespôsobil väčšie prekvapenie. O tom, že Karči „pôjde dolu" sa rozprávalo v Košiciach už aspoň tri týždne vopred.
(ukážka z práve vydanej knihy Gustáva Murína „Mafia na Slovensku - Osudy bossov Černákovej éry")
Príbehy ďalších slovenských mafiánov nájdete TU - čítajte
