Kúzelník zamáva dvom dobrovoľníkom pred nosom žltozeleným škorpiónom. A tí dvaja, Woody Allen a Helen Hunt, kolegovia z rovnakej poisťovne, zaklipkajú očami v hlbokom hypnotickom spánku. V ňom si padnú do náručia tak, ako im majster hypnotizér prikáže. Publikum sa váľa od smiechu. On je vyšetrovateľ poistných udalostí, stará škola, ona racionalizátorka práce. Nová metla, čo metie tak úžasne, že by ľahko mohla vymiesť aj jeho. Tí dvaja sa príkladne nenávidia. Dialógy, ktoré spolu vedú vo virtuózne zúrivom tempe, sú vysokou školou urážania.
Hypnózu nemožno nafilmovať, lebo na plátne sa nedá rozoznať, či je hypnotizovaná postava hypnotizovaná naozaj, alebo sa len tak tvári, povedal kedysi Alfred Hitchcock. U Woodyho Allena sú dve hlavné postavy v tranze každú chvíľu, telefonicky zneužívaní kúzelníkom na zločinné ciele. A popritom sú v tom vytržení ešte do seba romanticky zamilovaní. V bdelom stave Helen Hunt miluje ich spoločného slizkého šéfa, a z nešťastnej lásky chce dokonca skočiť z okna, lenže našťastie ju pritom špehoval jej krpatý kolega a v poslednej chvíli ju stiahol z okenného rámu za nohy. Predsa len nechcel vidieť, keď ju budú musieť „z asfaltu zoškrabovať lyžičkou“.
Ako predviesť hypnózu, aby nevyzerala, že je len hraná? Práve v tom je ten vtip: celý čas si nie sme načistom, kedy sú tí dvaja vlastne zakliati: keď bdejú, či keď spia? Bdejú, keď sa zbožňujú, alebo keď sa neznášajú? Na tejto hre nakoniec postaví Woody Allen záverečnú pointu a na jej krídlach dorazí k happy endu. Trápny šéf je potupený, láska víťazí a o dve hlavy vyššia Helen Hunt blažene odchádza zavesená do krehkého okuliarnika. A naokolo je New York roku 1940, keď bolo všetko lepšie.
Kamera opatrne sníma karamelové prítmie, kde nedesí, ale čaruje starosvetská atmosféra bytov, kabaretov, rodinných sídel s ich totálne poistenými šperkami v sejfoch. Všetko divadelne komorné, melancholické, nie smutné. Prekliatie zelenožltého škorpióna je poctou zlatej ére amerického filmu. Helen Hunt sa klania Catherine Hepburnovej, Woody so svojimi pochybnými pouličnými informátormi Philovi Marlowovi a poisťovaciemu detektívovi Fredovi Murrayovi - aj on kedysi vyšetroval zločin, čo sám spáchal.
A napokon: Allen popri ostatných velikánoch vždy rád cituje sám seba. Má o rovných štyridsať rokov viac než žiarivá Charlize Theron, keď mu nahá v pánskom zvrchníku v drobnej medzihre v jeho zafúľanej kuchynke roztúžene rozopína kabát. Woodyho nepravdepodobný sexepíl zošúvereného neurotického mužíčka je jeho vlastný patent. A naozaj, prečo by si aj introvertný intelektuál nemohol dopriať to, čo starnúci hollywoodski machovia? Najžiarivejšiu hviezdu, a k nej len tak mimochodom ešte jednu a ešte žiarivejšiu na dôvažok. Nič nové, ale pohoda z perfekcionizmu tej hry na divákov preskočí, aj keby nechceli.
