jeho retrospektíva. Pre nedostatok finančných prostriedkov sa odsunula na september.

Bude už bez jeho účasti, zomrel koncom uplynulého týždňa v motolskej nemocnici v Prahe, kde ho priviezli s mozgovou príhodou. Toľko vysmievaná absurdita života rozhodla, že sa tak stalo tri dni po umelcových sedemdesiatinách, ktoré slávil druhého apríla.

Manipulácia

Sochy Karla Nepraša rozprávajú o ťaživom pocite z možnosti neustálej absurdnej manipulácie človekom. Aj o osude tvorcu, ktorému komunistický režim skazil najlepšie roky tvorivého života. V rokoch 1974 až 1988 nemohol vystavovať a socharine sa prakticky prestal venovať. Živil sa reštaurovaním.

Prvé sochy v šesťdesiatych rokoch zostavoval z nájdených predmetov, z drôtov a textilu. Neprašove bytosti – akoby stiahnuté z kože, s mohutnými hrčami žíl, tepien, šliach a svalov – vznikali z rozličného inštalatérskeho materiálu, ale aj z dámskych pančušiek pokrytých acetonovým lakom.

Neskôr objavil kúzlo liatiny a konštruoval plastiky z precízne rozvrhnutých liatinových odliatkov. Vytvoril cykly mobilných sôch – Račte točit, Račte šlapat – so sústavou ozubených kolies, šlapadiel a reťazových prevodov.

„Do liatinových sôch, ktoré sú strohé, som potreboval dostať ešte čosi navyše – preto ten pohyb, preto tie prevody a súkolia,“ povedal Nepraš pre časopis Reflex v azda poslednom publikovanom rozhovore.

„Prvou pohyblivou sochou bol Červený dialóg. Na nápad s ozubenými kolesami som prišiel na sympóziu v Ostrave, tam som si mohol vyskúšať, čo som si vymyslel. Potom som si dal do sôch trúbky, pretože som chcel navodiť pocit akcie prostredníctvom vody tečúcej odniekiaľ niekam. Samozrejme, chcel som diváka vtiahnuť do hry. Aby vzal kľuku a sochu roztočil. Dnes sa tomu hovorí interaktívne umenie.“

Škola čistého humoru

V polovici šesťdesiatych rokov založil Nepraš spolu s Janom Steklíkom v krčme U Křižovníků v Prahe slávnu Křižovnícku školu čistého humoru bez vtipu. Stretávali sa v nej neoficiálni a undergroundoví umelci, pre ktorých bol blízky absurdný humor a irónia – napríklad Otakar Slavík, Zbyšek Sion, Eugen Brikcius či Rudolf Němec.

Táto krčmová akadémia českej bohémy sa preslávila napríklad odbermi vzoriek piva zatavených do živice, pokusom o výstup na horu Říp severnou stenou alebo svojráznou hrou so štamperlíkmi tvrdého alkoholu Fando, nezlob se.

Karel Nepraš viedol od začiatku deväťdesiatych rokov sochársky ateliér na pražskej AVU a roku 1993 kandidoval proti Milanovi Knížákovi na funkciu rektora. Neúspešne. Neprašove výrazné sochy sú v galériách v Prahe, Paríži, Washingtone, ale i v množstve súkromných zbierok.

Na Slovensku mu bol výtvarným názorom najbližší sochár Jozef Jankovič, s ktorým aj vystavoval. Jeho posledným známym dielom je návrh na jazdecký pomník Jaroslava Haška pre žižkovský kopec. Ešte v nemocnici si vraj lámal hlavu nad jeho realizáciou.

ĽUDO PETRÁNSKY