Na internetovej stránke Slovenskej obchodnej a priemyselnej komory sa jej predseda PETER MIHÓK prihovára návštevníkom optimistickými slovami o nádejách spojených s novým tisícročím: „Na Slovensku často o tých, ktorí majú šancu byť úspešní a šťastní, hovoríme, že musia mať päť ‘p‘. Ktorých päť ‘p‘ by sme mali teda splniť, aby sme dosiahli to veľké P – a tým je prosperita?“ Podľa Mihóka je to prelom v myslení, práca typická pre Slovákov, potreba pokoja pre pozitívny vývoj, právo – aj človeka na dôstojný život, a perspektíva spoločnosti.

V čom je zmysel existencie SOPK? Čo môže poskytovať obchodným a priemyselným kruhom?

„Komory sú celosvetovou štruktúrou, ich postavenie je diferencované podľa právnych a ekonomických systémov jednotlivých krajín. Komory na Slovensku sú mladé inštitúcie s dlhou históriou, vznikli pred 150 rokmi, fungovali do roku 1948, potom načas prestali fungovať a až po roku 1989 sa začali formovať podľa princípov trhovej ekonomiky. Komora na Slovensku je reprezentantom podnikateľskej sféry voči vláde a parlamentu vo všetkých otázkach, ktoré sa týkajú podnikania, vytvárania podnikateľského prostredia.“

Ste úspešným partnerom?

„Treba to vidieť v pomere k prostrediu, kde sa nachádzame. Viem si predstaviť úspešnosť v úplne inej dimenzii, ako je tá slovenská. Ale keď som sa nedávno posťažoval pred niektorými podnikateľmi, tak sa ma spýtali – a bolo by to aspoň takto, keby sa nebolo tlačilo na tie vlády? Úspešnosť je veľmi relatívna, v každom období sa dosiahol určitý pokrok. Pritom sme začínali od nuly, v roku 1990 neexistoval súkromný sektor ani štruktúry, ktoré by kultivovali podnikateľské prostredie a presadzovali jeho záujmy voči zahraničiu. Za tých desať rokov sa podnikateľské prostredie vyvinulo, aj jeho zásluhou ekonomika prežila, čo nie je zlý výsledok – a neprežila až tak neúspešne. Z toľkých šokových terapií by aj zdravý pacient umrel. A ona ešte stále existuje, dokáže produkovať, exportovať a byť neraz aj konkurencieschopná. Novembrová politická zmena bola šokom pre ekonomiku, nasledovalo jej preorientovanie z RVHP na západnú ekonomiku – slovenská ekonomika sa musí uplatňovať na najnáročnejších trhoch, veď dnes krajiny OECD predstavujú 90 % nášho exportu – prešla aj šokom zo vzniku štátu a takých šokov bolo viac. Aj rôzne formy privatizácie…“

Tá však pomáhala vytvárať podnikateľské prostredie.

„To áno. Aj privatizáciu, bez ohľadu na jej formy, považujem za pozitívum, lebo urýchlila zmenu vlastníckych vzťahov a otvorila ekonomiku voči zahraničiu. Samozrejme, mohli by sme hovoriť o tom, do akej miery sme mohli mnohé veci robiť rozumnejšie, ale po vojne je každý generálom. Privatizáciu by sme nemali posudzovať podľa metód a spôsobov a toho, kto privatizoval, ale podľa toho, ako sa vlastníci správali po privatizácii. Z každej vlny privatizácie máme aj pozitívne aj negatívne výsledky a nedá sa povedať, či ideálna bola kupónka alebo priame predaje. Správanie privatizátorov bude aj v budúcnosti meradlom jej úspešnosti.“

Kde vás najviac tlačí topánka pri vytváraní podnikateľského prostredia?

„Tých otlakov je viac – prvým je, že podnikatelia nechcú, aby vláda a politici podnikali za nich, aby zasahovali do ekonomiky. Od politickej sféry protrebujú najmä jasný cieľ, kam sa krajina chce dostať.“

Máte na mysli politický systém?

„Systém je, chvalabohu, jasný, hovorím o konkrétnych krokoch, napríklad ako rýchlo sa chceme integrovať do EÚ. Mnohí hovoria, že čím rýchlejšie, tým lepšie, iní zasa chcú len takú rýchlosť, aby sme nezažili ďalší šok, teraz integračný. Treba mať jasnú víziu o budúcnosti krajiny, o jej pozícii v EÚ. Problémom nie je smer, ale skôr časový faktor, definovanie, čo bude slovenská ekonomika znamenať v EÚ, v čom ustúpime a čo si budeme musieť brániť.“

Otázne je, čo môžu ako záujem definovať veľké firmy a čo malé, čo pripravené a čo nepripravené, čo to urobí so sociálnym systémom, s pohybom osôb a kapitálu… Aké predstavy prevládajú medzi podnikateľmi?

„Najväčšiu podporu vstupu do EÚ má vláda v podnikateľských kruhoch, tie najlepšie pochopili, že byť súčasťou spoločného, niekoľkostomiliónového trhu je obrovskou výzvou a šancou.“

Už pred štyrmi rokmi ste mi povedali, že EÚ je výhodnejšia pre malé krajiny ako pre veľké, lebo najmä im otvára ten veľký priestor.

„Veľký európsky trh sa stáva vnútorným trhom aj pre ne, už nejde o export a je absolútne jedno, či tovar umiestnite v Podbrezovej alebo v Lisabone. Navyše nám sa tak výrazne zlepší negociačná pozícia voči tretím krajinám, pretože už nejde o váhu Slovenska, ale o neporovnateľne väčšiu váhu EÚ. Rozhodujúca je pre nás kontinuita politiky, ktorá vytvára aj stabilitu ekonomického prostredia. Úspešná ekonomika sa môže rozvíjať iba v zdravom politickom prostredí.“

Prečo by malo byť pre podnikateľov výhodnejšie zdravé podnikateľské prostredie ako také, kde si môžu rozličnými cestičkami presadiť svoje záujmy skôr?

„Toto platí iba v prechodnom období a iba pre určitú kategóriu podnikateľov. Väčšina z nich to neberie ako otázku jednorazového zbohatnutia, ale ako životný cieľ aj z hľadiska budúcnosti svojich potomkov. Pre malé a stredné podnikanie je to dosť typické. Čitateľné prostredie je nutné, lebo ekonomika nemá rada šoky.“

Chcete mať možnosť predvídať ďalšie kroky?

„Každá firma, ak chce byť úspešná, musí mať nejakú dlhodobú stratégiu a takú môže robiť iba vtedy, ak je jasné prostredie. V prostredí, ktoré sa mení z roka na rok alebo po každých voľbách, sa dlhodobá stratégia robiť nedá.“

Ako je to s daňami?

„Neprimerane vysoké daňové a odvodové zaťaženie je ďalším otlakom. Musíme ho však vnímať v jeho štruktúre, lebo nesprávne sú diskusie, v ktorých sa hovorí iba o jednej dani, ako napríklad pred rokom o znížení dane z príjmu z 39 na 29 percent.“

Dnes sa hovorí o ďalšom možnom znížení.

„A pritom sa skutočne ukázalo, že toto zníženie prinieslo viac peňazí do štátneho rozpočtu.“

Nie je to paradoxné? Čo sa vlastne stalo?

„Menej podnikateľov ide do rizika daňových únikov. Každý človek, ak má platiť veľa, začína špekulovať, ale ak si myslí, že má zaplatiť menej, tak si to riziko rozmyslí.“

Ak sa pri 29 percentách až tak nevyplácalo unikať, čo potom pri 19?

„To však nie je len otázka daní z príjmu právnických a fyzických osôb. Podľa mňa sú ešte dôležitejšie odpočítateľné položky z daňového základu. Náš daňový systém – na rozdiel od väčšiny krajín – nemotivuje k zisku.“

Je to tým, že máme ľavicovú ministerku financií?

„Nie, ministerka tento systém nevymyslela, on fungoval aj predtým. Štát si pritom nedokáže plniť svoje povinnosti voči školstvu a zdravotníctvu práve preto, že napriek vysokým daniam nie sú vytvorené dostatočné zdroje.“

Nižšie dane prinesú viac prostriedkov?

„To je dokázané všade na svete, že zníženie daní prináša väčší balík – lebo ľudia a firmy platia dane poctivejšie.“

Potom by aj pre ministerku malo byť výhodnejšie dane znížiť, ak v konečnom dôsledku vyberie viac a môže viac rozdeľovať.

„Áno, ja by som však povedal, že nie je dobre, ak vláda veľa rozdeľuje. Čo sa najmenej zmenilo po zmene režimu? Zmenil sa mechanizmus štátneho rozpočtu oproti socialistickému? Prechádzame veľkými reformami, ale tie sa vôbec netýkajú mechanizmu a filozofie štátneho rozpočtu. Veď rozpočet vôbec nemusí byť veľkým mechom, kam všetci dávajú a niektorí rozhodujú, kam sa z neho bude prideľovať. To je podstata toho, čo žiadame – reformu daňovej sústavy, zmenu daňových a finančných tokov.“

Reforma daňovej sústavy však nemôže stačiť, treba aj reformu štátnej správy.

„To je ďalší problém – otázka decentralizácie a regionalizácie. Diskusia o nej je však pomýlená – vôbec sa nehovorí o tom, čo sa bude decentralizovať, a pritom práve toto je kľúčový problém.“

To vie aj ľavica, preto útočí na podstatu reformy z inej strany.

„Nemyslím si, že otázka decentralizácie je sporom medzi ľavicou a pravicou.“

Fakticky však pravicové strany sú za decentralizáciu štátnej správy.

„Ale tiež hovoria o územných celkoch a ich sídlach.“

Lebo SDĽ a SOP sa podarilo presunúť bojisko niekam úplne inam.

„To súhlasím, ale ak som šikovný a schopný, tak sa to môjmu partnerovi nepodarí. Malo sa hovoriť o tom, aké budú pozície centra a samosprávy, aká bude reforma finančných tokov, lebo ak sa toto nezmení, počet VÚC nebude dôležitý. Občan a podnikateľ vníma to, čo si v mieste bydliska alebo pôsobenia môže v štátnej správe alebo samospráve vybaviť. Diskusia mala byť o tom, čo ideme decentralizovať a ako to finačne pokryjeme, a z toho by vyplynuli územné celky. Takisto musí byť jasné, že okresy musia zmiznúť, čo tiež nevie celá koalícia.“

Aké sú ďalšie otlaky?

„Podnikateľov veľmi trápi otázka infraštruktúry. Malo by sa prestať hovoriť o tom, či sa má stavať severný alebo južný variant diaľnic. Nerobme si ilúzie, že do našej infraštruktúry bude investovať niekto zvonku. Musíme si ju vybudovať sami, aj za cenu zadlženia. A ak hovoríme o variantoch, Slovensko potrebuje severo-južný variant.“

Obidva?

„Jednoznačne obidva, ak chceme rovnomerne rozvíjať krajinu. Je to hriešna otázka z hľadiska financií – ale koľko sme mali doteraz mínusových štátnych rozpočtov od vzniku SR? Všetky. Keby takto hospodárili firmy, dnes už neexistujú. Navyše veľká časť zadlženia išla do bežnej spotreby. Som za to, aby sme sa zadlžili, ale tam, kde sa nám ten dlh vráti. Ak si zabezpečíme ekonomický rozvoj, tak ten dlh budeme ľahšie splácať.“

Tu však treba splácať asi 26 miliárd za dlhopisy FNM, 40–50 miliárd má ísť na naštartovanie dôchodkovej reformy, štátny dlh je obrovský a vy hovoríte o ďalších desiatkach miliárd na stavbu diaľnic?

„Štátny rozpočet však nemôže byť postavený na spotrebe. Hovorím o infraštruktúre, najmä cestnej a železničnej. Telekomunikačná je konkurencieschopná, ale cestná a železničná infraštruktúra je neporovnateľná s európskou úrovňou. To má dosah aj na ekonomiku.“

Zrejme máte na mysli rozvoj regiónov.

„Áno. A malého a stredného podnikania, ktoré bude najmä v regiónoch. Každá vláda doteraz kládla medzi priority regionálny rozvoj, ale čo sme preň urobili? Bez infraštruktúry sa to ani nedá. V odľahlých regiónoch nebudú nikdy obrovské firmy, ale bez infraštruktúry ani malé a stredné podniky. Tu však nejde len o cesty, ale aj o služby, komunikatívnosť ľudí v cudzích jazykoch…“

Čo potrebuje zahraničný kapitál a čo malí a strední podnikatelia v regiónoch?

„Regióny si vždy vybudovali svoju zahraničnú spoluprácu, jednak so susediacimi krajinami, ale aj európskymi a mimoeurópskymi regiónmi. Aké sú však pripomienky zo zahraničia – ak vezmeme cudzinca autom do Banskej Bystrice, tak sme ho tu mali prvý a poslednýkrát. Keby sme ho zobrali do Prešova, tak je to ešte horšie. Regióny sa však taktiež vyprázdňujú z hľadiska kvalifikovaných pracovných síl, robotníckymi profesiami počnúc a manažérmi a právnikmi končiac.“

Čo sa s tým dá robiť?

„Opäť je to otázka infraštruktúry – ako prinútite mladých a schopných ľudí žiť niekde na kraji sveta? V Nemecku je absolútne jedno, kde človek býva, lebo všade má vytvorenú infraštruktúru zodpovedajúcu roku 2001. Treba vytvoriť podmienky na to, aby mladí a schopní ľudia zostávali aj mimo veľkých centier a zaistiť im primeranú kvalitu života.“

A vieme im poskytnúť aj dobre zaplatenú prácu?

„Čo je však prvotné? Práca tam nebude, kým tam nebudú vytvorené podmienky, a keď tam bude práca, aj ľudia za ňou pôjdu. Všade vo svete platí, že ľudia chodia za prácou, musíme si na to zvyknúť aj na Slovensku. Ako však motivovať podnikateľa, aby išiel napríklad do Zemplína? Musí dostať nejaké regionálne výhody.“

Čo to znamená konkrétne?

„Že bude mať nejaké daňové úľavy len preto, že podniká v tom regióne. On si potom spočíta náklady a porovná s bratislavskými, kde bude mať vyšší prenájom aj drahšiu pracovnú silu, a bude pre neho lepšie podnikať v Zemplíne, najmä ak sa tam dostane za štyri hodiny po diaľnici.“

Dôležité sú zrejme aj daňové prázdniny.

„Je z hľadiska štátu rozhodujúce, či investuje Slovák, Maďar alebo Američan? Aký je v tom rozdiel?“

Napríklad ten Američan má kapitál.

„Sú aj slovenské firmy, ktoré sú schopné investovať do výroby, ale sú znechutené tým, že nemajú rovnaké postavenie pred zákonom. Je to v súlade s princípmi demokracie?“

Z hľadiska princípov máte pravdu, čo však v situácii Slovenska, ktoré nemá toľko vlastného kapitálu, aby postavilo všetky regióny na nohy, a potrebuje sem dostať zahraničný kapitál – navyše v konkurencii s Maďarskom, Českom a Poľskom?

„Ale ak tvrdíme, že na Slovensku nie sú investície, ak ich budeme podporovať, aj tak budú väčšinou iba zo zahraničia. Len málo domácich firiem bude môcť využívať zvýhodnené podmienky na investovanie, lebo v tom bude mať dominanciu zahraničný kapitál. Som stúpencom toho, aby sem prišiel kapitál zo zahraničia, lebo to má veľa výhod – potrebujeme dostať naše firmy do medzinárodných finančných, obchodných, technologických a odbytových sietí, zvýšiť kultúru podnikania, ale z hľadiska systému nemôžeme niekoho a priori vylučovať a najmä nie vlastného voliča.“

Ako sme na tom so súdmi?

„Vymáhateľnosť práva je ďalším otlakom. Naše súdy sú najväčšou bankou na Slovensku; v žiadnej banke nie je toľko peňazí, o koľko sa súdia firmy, pričom priemerné vybavenie súdneho sporu trvá päť a pol roka. Pritom sú to najlacnejšie banky, lebo v nich neplatia dlžníci úroky z tých peňazí, nezohľadňuje sa inflácia… Súdna moc má tiež zodpovednosť voči celej spoločnosti. Veď firmy, ktoré sa súdia s dlžníkmi o peniaze, ich nemôžu použiť na svoj rozvoj – bolo by aj menej nezamestnaných, aj viac zdrojov do štátneho rozpočtu. Pre súdy a zlú vymáhateľnosť práva majú mnohé zahraničné firmy obavu prísť na Slovensko.“

Nie je tých otlakov priveľa?

„Posledný, ktorý chcem spomenúť, je štátna administratíva. My ju potrebujeme kvalifikovanú a dobre zaplatenú, ale je zle, ak je štátny úradník vykladačom zákona, ak sa tá istá právna norma inak interpretuje na východe a inak na západe Slovenska. Je to chyba aj nekvalitnej legislatívy, aj štátnej správy. Navyše je pomalá – napríklad v Prešove chcela jedna rakúska firma rozširovať výrobu, bola absolútne spokojná aj s výsledkami, ale rozhoduje sa medzi Poľskom a Maďarskom z jediného dôvodu – spočítali si, že na spustenie projektu na Slovensku potrebujú 4,2-krát toľko času ako v susedných krajinách. Preto potrebujeme kvalifikovanú a dobre zaplatenú štátnu správu, pretože ona by mala urýchľovať ekonomické procesy, a nie ich brzdiť.“

Posledným problémom, ktorý je však pre mnohých ľudí tým prvým, je veľmi vysoká nezamestnanosť. Kde vidíte jej príčiny a čo môžu urobiť podnikatelia pre jej zníženie?

„Tu pomôže jedine oživenie ekonomiky, ktoré je aj napriek deklarovaným číslam o HDP veľmi pomalé.“

A ako sa to dá dosiahnuť?

„Cez finančné nástroje – treba zvýšiť záujem o podnikanie, a to je v rukách štátu, nebrzdiť ekonomiku tým, že na realizovanie projektu treba najprv chodiť trištvrte roka po úradoch, na čo sa mnohí vykašľú a radšej uložia peniaze v bankách. Podnikanie musí vždy vynášať viac ako uloženie peňazí v bankách. To je prvý predpoklad, aby tí, ktorí vlastnia peniaze, boli motivovaní ich zhodnocovať v ekonomike. Veľkým problémom je aj tieňová ekonomika, ktorá nielen pohlcuje časť tých, ktorí sú oficiálne deklarovaní ako nezamestnaní. Táto ekonomika však vážne brzdí aj vstup zahraničného kapitálu a vťahuje do seba aj legálnu ekonomiku. Tieňová ekonomika tým, že neplatí tie odvody ako legálna, sa stáva konkurencieschopnejšou. Čo urobí podnikateľ, ktorý rešpektuje odvodové a daňové a colné povinnosti a zistí, že prestáva byť konkurencieschopný? Buď zavrie firmu, alebo nejako inak zníži náklady, alebo utečie do čiernej ekonomiky.“

Ako sa s tým dá vyrovnať okrem represie?

„Najmä odstránením korupcie, lebo na ňu je čierna ekonomika naviazaná. Buďme realisti, čierna ekonomika jestvuje všade, nikde sa ju nepodarilo úplne vylúčiť, otázna je jej proporcia a váha. Ide o to, aby sa minimalizovala. Doteraz žiadna vláda s tým zásadne nič neurobila. A toto sú všetko dôvody, prečo sa stráca chuť na podnikanie, obmedzujú sa ekonomické aktivity a – vráťme sa na začiatok – prečo väčšina podnikateľov chce štandardné prostredie a mať pokojný život. Nikto nechce chodiť po ulici s bodyguardami.“