FOTO - ČTK
om svete získala Ann Patchettová (1963) za svoj román Bel Canto.
USA Today nazýva Ann Patchettovú „elegantnou a lyrickou spisovateľkou“ a podľa The New York Times Book Review „sa pri čítaní próz Ann Patchettovej očakávajú zázraky“. Internetové vydavateľstvo Amazon ju zaradilo medzi svoje best of roku 2001. Rodáčka z Los Angeles, ktorá od siedmich rokov žije v Nashville, je vo svojich výrokoch opatrnejšia. „Cítim to viac ako šťastie než výkon. Ako keby som našla peniaze na chodníku. Neviem, či je to cena za to, že by som prišla s novým nápadom,“ povedala Patchettová pre Reuters.
Kniha Bel Canto opisuje napínavý príbeh, v ktorom sa päťdesiatsedem mužov a jedna slávna sopranistka stanú na diplomatickej párty rukojemníkmi teroristov. Ako prišla autorka na tento motív? „Zvyčajne je ťažké určiť presný okamih, kedy sa začína odvíjať myšlienka románu,“ hovorí Patchettová. „V tomto prípade to bolo jednoduché. Inšpiráciou bola skutočná udalosť zo sedemnásteho decembra roku 1996, pri ktorej členovia teroristickej organizácie Tupac Amaru vtrhli do japonskej ambasády v peruánskej Lime.“
Skvele rozbehnutý narodeninový večer v sídle juhoamerického viceprezidenta v knihe preruší skupina teroristov, ktorá prenikne do budovy klimatizačným zariadením. Situácia, ktorá sa začína ako panický boj o život, sa pomaly otáča inou cestou - teroristov a ich rukojemníkov zviažu nečakané putá. „Už dlho som hľadala cestu ako literárne preniknúť do okolností, o ktorých som kedysi čítala v novinách. Bol to pomerne dlhý proces, ktorý ma však úplne pohltil. Vždy som chcela písať v tretej osobe ako neobmedzený a vševedúci rozprávač. Podarilo sa.“
Ann Patchettová literárne debutovala roku 1990 románom The Patron Saint of Liars, ktorý mal o sedem rokov neskôr televíznu adaptáciu. Za nasledujúcu knihu Taft získala Guggenheimovu cenu a pre Morgana Freemana napísala podľa nej scenár. Ann Patchettová publikuje vo viacerých periodikách - The New York Times Magazine, Chicago Tribune, Boston Globe, Vogue, GQ, Elle a Gourmet. ĽUDO PETRÁNSKY
Národní galerie a Gallery: Proměny Ladislava Nováka * Palác Kinských na Staromestskom námestí v Prahe * Výstava potrvá do 21. júla 2002
Veľké posmrtné výstavy mávajú punc oficiality a aj akejsi falošnej monumentality, keď priveľmi kladú dôraz na rozsah a význam diela, ktoré sa definitívne uzavrelo. Výstava Ladislava Nováka si takéto ciele dávať nemusí: prináša totiž výber z diela autora, ktorého meno už takmer tridsať rokov figuruje v slovníkoch a v encyklopédiách, je teda svojho druhu klasikou. Prináša mnohé prekvapenia aj pre tých, ktorí jeho dielo poznali a milovali.
Jeho dielo bolo, ako sa hovorí, komorné. Monumentalite sa vzpieralo svojimi rozmermi, ale predovšetkým ironickým duchom. Keď Vratislav Effenberger hľadal ukážku z Novákovej tvorby, vhodnú pre knihu Výtvarné prejavy surrealizmu, siahol po koláži s názvom „Zdálo se mi, že jsem se procházel s českou spisovatelkou v oboře náměšťského zámku.“ Pochádza z roku 1967. Už tu vidíme diabolicko-kaligrafický podpis ako súčasť diela a cítime iróniu na súčasný spisovateľský stav. Celková afmosféra je však veľmi surrealistická a nie je to ani čudné, lebo Novák sa za surrealistického heretika často sám označoval. Bol aj tvorcom poézie konkrétnej, mnohých básní pohybových, receptov a návodov, ako do umeleckej hry zapojiť publikum. Chápal hravosť ako princíp tvorby, odkiaľ chápeme slová argentínskeho spisovateľa Sabata: Hravá myseľ vedie k eklektizmu. A bol to myslím Jindřich Chalupecký, ktorý Novákovo dielo označil za rafinovane eklektické.
Ladislav Novák bol umelec čulého, veľmi pohyblivého ducha. Jeho vášňou bol experiment a preslávil sa ako objaviteľ či spoluobjaviteľ niekoľkých výtvarných techník. Bol to však paradox, pretože začínal ako básnik. Do literatúry ho ešte na sklonku druhej svetovej vojny uviedol básnik Jakub Deml, Novák publikoval v katolíckej literárnej revue Akord. Kritik Timotheus Vodička však začínajúcemu tvorcovi spirituálnej poézie naznačil, že jeho talent smeruje inam. Bolo po vojne a Novák veľmi skoro začal písať paródie na angažovanú poéziu.
Bol to ironik s obrovským citom pre parodovanie bľabotu literárneho a neskôr aj výtvarného. Literárne sa odmlčal na veľmi dlhý čas, knižne debutoval až v prvej polovici šesťdesiatych rokov. Jeho zbierky v Rudom práve kritizovali, ale to sa už vtedy chápalo ako pocta. Ladislav Novák, občianskym povolaním profesor na strednej škole, však potreboval reálne, nie výsmešné uznanie - morálka na vidieku býva trošku úzkoprsá.
Nečudo, že sa vtedy začína presadzovať skôr ako výtvarník a v tomto odbore mal úspech takmer dokonalý. Paradox je v tom, že ako výtvarník bol absolútny samouk, človek bez výtvarného školenia. On vlastne ani nijaké školenie nepotreboval, pretože si zvolil taký odbor, kde sa obrazy nemaľovali, ale liali z plechovky a nožnice a lepidlo boli dôležitejšie než ceruzka a štetec. Nezabudnime, že roky šesťdesiate boli prevratné aj v hierarchii umeleckých techník. Z básnictva do oblasti výtvarnej dokázal preniesť lyrizmus, nie vo forme čistej, ale ironickej a sofistikovanej. Prezrádzajú to názvy jeho diel ako napríklad Monstrance blahoslavené vagíny, Vzlet ašurobabylonského anděla či Oltář heretiků a mnohé ďalšie.
Provokoval názvami diel, menej ich obsahom. Ale aj v dielach, kde sa snažil byť najlyrickejší a najintímnejší, napríklad v cykle Růží, je takisto ironický kontext. Sú to ruže z trhaného papiera, akási modernistická verzia gýčových ruží z kolotočov.
Výtvarná práca bola pre umelca súčasťou života, skrytého od centra diania, ale veľmi intímneho. Prezradí to nejeden exponát výstavy, zvlášť z posledného obdobia. Prezentuje sa tu dielo ako svedectvo času, evokácia rokov šesťdesiatych a sedemdesiatych, ktoré pominuli, zatiaľ čo výtvarník zostáva.
Autor: JIŘÍ OLIČ(Autor je básnik ,výtvarný a literárny kritik)
