Keby sme robili túto anketu v starom Ríme, dopadla by asi rovnako ako dnes. Aj starí Rimania svojim deťom vyčítali, že sú drzé, povrchné, mamonárske a nezodpovedné. A ich deti by rovnako tvrdili, že ich rodičia sú, jednoducho, mimo.

Sociológovia tento jednostaj sa opakujúci fenomén nazývajú zatracovanie generácií. Každá generácia považuje tú nasledujúcu za príliš razantnú, samostatnú a zároveň nezodpovednú.

Zdá sa však, že taká generačná bitka, aká tu zúri dnes, ešte nebola.

Za posledných 50 rokov sa udial väčší informačný skok než za celé predchádzajúce tisíce rokov.

Je tu @ generácia. Podľa expertov sú to deti rýchle, flexibilné, výkonné. Ale aj egoistické, neverné, povrchné.

Na jednej z vedeckých konferencií o informatike zaznel dokonca trúfalý názor, že vyrastá prvá generácia, ktorá nepotrebuje skúsenosti otcov. Na čo by boli staré skúsenosti pri dnešnej informačnej explózii?

Je tu naozaj vojna generácií, aká ešte nebola? Čo si myslia dospelí, rodičia? A najmä, čo si myslia ich deti?

Naši sú jednoducho mimo

Pýtali sme sa tínejdžerov z rôznych stredných škôl: Čo vám prekáža na vašich rodičoch? Čo prekáža vašim rodičom na vás? Čo na nich uznávate, čo sa od nich môžete naučiť?

Bratislavčania aj Oravčania odpovedali podobne. Dospelí sú jednoducho mimo. Nechápu informačné technológie, prekážajú im farebné vlasy, piercing v nose a dávajú malé vreckové.

Veľký rozdiel nebol ani medzi študentmi gymnázií a učňami.

Veľká časť považuje dospelých za nudných, nájdu sa však aj takí, ktorí veľkodušne aj dospelých považujú za ľudí.

Časť tínejdžerov pripúšťa, že si s rodičmi rozumie a uznáva, že majú v niečom pravdu. Pripúšťajú, že rodičia majú väčšinou dobrú vôľu svoje deti pochopiť.

Mladí ľudia od 12 do 17 rokov však majú veľmi často pocit, že svojich rodičov v niečom predbehli a že mnohým veciam rozumejú lepšie ako oni. Vyčítajú im, že sú príliš usadnutí, nevedia sa odviazať, nemajú zmysel pre humor, nedokážu žiť zo dňa na deň.

Tínejdžeri však rozhodne nie sú takí nezodpovední alebo ľahkomyseľní, akoby sa mohlo zdať.

Akí sú dospelí? Príliš vážni, nudní a netolerantní

Juraj, gymnázium, 13 rokov:
Sú hrozne zastaralí, nudní a trápni. Nadraďujú sa ostatným generáciám. Neverím, že boli niekedy mladí, alebo na to už dávno zabudli. Jediné, čo na nich obdivujem, je schopnosť prežiť.

Patrick, odborné učilište, 17:
Naši sú hrozní, ako všetko nové ignorujú. Rozčuľuje ma, ako sa mama stavia k technike. Minule sme boli na poliklinike a nebola schopná kúpiť si ani kávu v automate. V kuchyni musíme mať stále naladenú jednu stanicu na rádiu, lebo si to nedokáže preladiť. Nevie telefonovať s kartou, nahrať mi film na video, keď nie som doma.

Scarlett, gymnázium, 17,5:
Vadí mi už meno, ktoré mi dali. Vždy, keď prichádzam domov, stlačím si stopky a čakám, za ako dlho vyvolá mama prvú hádku. Jej vadí na mne všetko. Myslím, že má niekde pod vankúšom zoznam výhrad, ktoré má proti mne a že ho každý druhý deň aktualizuje.

Hana, obchodná akadémia, 15:
Prekáža mi, že sú panovační, že nechápu názory mladých, myslia si, že sú lepší ako my. Vôbec to tak nemusí byť, iba majú niekedy viac skúseností. Ak je niečo, čo by som sa chcel od nich naučiť, tak to je zodpovednosť.

Maťo, obchodná akadémia, 16:
Sú hrozne bojazliví o nás mladých, myslia si, že sme nezodpovední, vadí mi ich prehnaná starostlivosť.

Roman, obchodná akadémia, 15:
Ani stará generácia nie je už taká ako pred 40 rokmi.

Zita, gymnázium, 17:
Raz som mala možnosť inkognito pozorovať svojich rodičov na zábave. Nepoznávala som ich. Úplne iní ľudia. Prečo sa tak pretvarujú? Nechápem.

Igor, učilište, 16:
Sú nudní.

Jožo, herec Bieleho divadla, 17:
Myslím, že súčasní starší ľudia nechápu zmysel celkovej genézy subtílnej generácie, ktorá práve nastupuje. Ale tiež si myslím, že súčasnosť jasne dáva akýsi priestor na zbližovanie a bol by som rád, keby to tak chápali všetci.

Maťa, obchodná akadémia, 15:
Sú tuctoví, protirečia si, klamú, boja sa všetkého nového, tí mladší nie sú takí staromódni.

Etelka, obchodná akadémia, 16:
Každý z nich je iný. Občas sa však tvária ako páni sveta.

Lucia, obchodná akadémia,15:
Mohli by byť viac odviazaní, ale ich zodpovednosť a rozhodnosť je pre nich veľmi dôležitá, nedokážu sa správať ako deti, sú upätí na určitý druh zábavy.

Džordža a Gerda, amatérske herečky, 17:
Sú málo tolerantní, nevedia pochopiť, že aj mladí ľudia majú svoj názor a že môžu byť rovnako dobrí, aj keď nemajú toľko skúseností ako dospelí. Málokedy si dávajú toľko námahy, aby sa snažili rozumnými argumentmi vyvrátiť názor mladého človeka, a hneď vyhlásia, že oni majú pravdu. Jednoducho si myslia, že sú najmúdrejší na svete.

Lea, gymnázium, 17:
Sú príliš vážni a všetko berú moc tragicky. Sú často netolerantní a zabúdajú, že tiež boli niekedy mladí.

Danka, herečka Bieleho divadla, 17:
Ja by som to negeneralizovala. Ja dospelých beriem tiež ako ľudí – každého osobitne, každý je iný. Mohla by som povedať, že sú skostnatení, lenže je veľa príkladov, že takí nie sú.

Anka, gymnázium, 16:
Vadí mi, že myslia len na budúcnosť, že si nevedia užívať, že sa na všetko pozerajú len zo svojho dospeláckeho pohľadu.

Už ani to detstvo nie je, ako bývalo

A čo si myslia dospelí? Že ich deti už nemajú také detstvo, ako mali oni kedysi. Dokonca aj tá puberta je akási iná. Ihriská sú často poloprázdne, vonku je čoraz menej detí. Rodičia sa o svoje deti viac boja. Zo strachu pred dopravou, dílermi drog, pedofilmi, ale aj nevhodnými kamarátmi nepúšťajú deti von, vozia ich do školy, zo školy, na krúžky a z krúžkov – všade autom.

Sociológovia nazvali takéto deti generáciou zadných sedadiel. Sú vychovávané ako v bavlnke. Rodičia sú dokonca radšej, ak ich deti strávia päť či šesť hodín doma pred obrazovkou ako na nebezpečnej ulici. Podľa psychológov preto dnešným deťom chýba zdravá dávka nebezpečenstva. Majú ho často iba na obrazovke počítača. A tak tie deti vychováva často počítač.

Niektorí vedci dokonca tvrdia, že vyrastá prvá generácia, ktorá nepotrebuje skúsenosti otcov.

Tak sme sa spýtali dospelých: Môže generácia rodičov z minulého storočia v čase dnešnej informačnej explózie poskytnúť ešte niečo deťom? Veď deti, vynikajúco ovládajúce techniku, si všetko zistia aj samy na internete.

Mgr. Andrea Letašiová, psychologička
Ako psychologička sa stretávam s deťmi, ktoré vyrastali s počítačmi, PC hrami, play station. A tie deti nie sú deťmi. Riešia svoje problémy ako ich hrdinovia a často sú nešťastné z toho, že im to nevychádza, ako by si priali. Rodičia z minulého storočia sa tiež dokážu naučiť pracovať s počítačom, a dokonca to môžu učiť aj deti, a tak byť viac spolu. Len musia vedieť určiť mieru. Pretože ak dôjde pri počítačovej komunikácii ku konfliktu, je možné vypnúť obraz zvuk, a problém sa skončil. Ale skutoční ľudia, vonku na ulici, sa nedajú vypnúť ani umlčať.

PhDr. Mária Králiková, vedecká pracovníčka:
Objem informácií nepochybne rastie exponenciálne. Niektoré odborné knihy vydané pred pár rokmi sa už môžu úplne zmeniť. Ale to nie je ľudská skúsenosť. Ľudská skúsenosť, alebo ak chcete tzv. múdrosť, je umenie s tou informáciou zaobchádzať. Práve staršia generácia môže mladšej povedať niečo o spôsoboch, ako s nimi zaobchádzať – naučiť ju kriticky myslieť, ako prijať informácie, alebo ich zamietnuť.

Ing. Peter Struhár, informatik:
Ja by som to tak tragicky nevidel. Každá generácia považuje tú nasledujúcu za príliš razantnú, samostatnú a zároveň nezodpovednú. Väčšinou to však býva iba zdanie. Odbojné deti nakoniec prehodia výhybku do koľají vyjazdených predchádzajúcimi generáciami. Dokonca aj z takých búrlivákov, ako boli hippies sa postupne stali dôstojní občania, ktorí dbajú na kariéru a dobré mravy. Dôvod, prečo sa nová generácia vracia k modelom správania vlastných rodičov býva zrejmá – vlastne len priznávajú osvedčené spoločenské pravdy, to čo sa naučili ich rodičia od svojich rodičov.

Eva Bátovská, učiteľka histórie:
Dvadsiate prvé storočie má možno oproti minulým predsa len istú zvláštnosť – doba sa rúti dopredu takým tempom, že niektoré „pravdy“ platia len pre jednu generáciu. A niekedy ani to nie. S miernym zveličením možno povedať, že náznaky generačných konfliktov dnes vystopujeme aj medzi ľuďmi, ktorí dospievali v 80. rokoch, a medzi tými, čo dostávali občianske preukazy len o púhych desať rokov neskôr po nežnej revolúcii. Napríklad, zatiaľ čo pre nás starších je cestovanie synonymom dovolenky, na ktorú treba rok šetriť, pre naše deti je to už úplná samozrejmosť. Deti majú mobily a ich mamky nevedia vybrať peniaze z bankomatu. Zdá sa mi, že generačne rozdelení nemusia byť len deti a rodičia, ale dokonca aj súrodenci v jednej rodine.

PhDr. Ivan Valkovič, psychológ:
Myslím si, že mobily, internet a technika komunikáciu medzi ľuďmi vôbec nenarušili, ale obohatili. Vzďaľujeme sa jeden druhému, a preto sa potrebujeme spojiť – to nám táto technika umožňuje. Potrebovali sme ju. Moje deti dosť cestujú a internet je spojením medzi nami. Ja som rád, že ony sa to naučili rýchlejšie ako ja. Tak je to napokon vo všetkom. To, čo príde neskôr, sa naučia mladší skôr než starší. Generácia rodičov má aj napriek tomu čo poskytnúť svojim deťom, aj keď my sa učíme narábať s „mašinkami“ od nich, a nie ony od nás. My máme ale skúsenosti, my môžeme byť skúsenými, „múdrymi“ sprievodcami našich menej skúsených, či už detí alebo mladších súputnikov na tejto Zemi. Napokon, ani tie múdrosti azda nie sú také dôležité, ako to, že môžeme byť s nimi. A ony s nami. To je podľa mňa najdôležitejšie.

Daniela Hodžová, učiteľka baletu:
Mne sa zdá, že už ani tá puberta nie je, ako bývala. Mám dvoch vnukov – tínejdžerov. Majú neprítomný pohľad, slúchadlá na ušiach, ležia na gauči a čučia do stropu alebo do počítača. My, rodičia, ktorí sme prežili búrlivú mladosť v období hippies, sa nestačíme čudovať. Práve sme sa o tom s priateľmi bavili. Deti niekdajších rebelov rebelujú neuveriteľným spôsobom – tým že vôbec nerebelujú. Nič nerobia, nič nepočujú, proti ničomu sa nebúria – len dospievajú…