osť. Netreba ho vysvetľovať. Jeho pôsobenie je bezhraničné, pravda, predpokladá istú intelektuálnu vyspelosť diváka. Nie je to humor, ktorý priamo útočí na jeho bránicu. Pošteklenie sa dá pocítiť až potom, ako prejde cez nervové spoje v hlave. Humor vystavujúcej dvojice výtvarníkov totiž vyžaduje aj zasmiatie sa nad sebou samým.

Predstava humoru je však u obidvoch autorov odlišná. Kolekcia tridsatichšiestich kresieb, grafík, ale aj plastík Olega Dergačova (1961) hovorí o svete, v ktorom sa dá žiť iba vtedy, keď jeho odvrátenú stranu odľahčíme. Svetobežník s množstvom medzinárodnych ocenení – ani na košickú vernisáž nemohol prísť osobne, lebo si práve v Istanbule preberal osobitnú cenu Hodžu Nasreddina na medzinárodnej súťaži kresleného humoru – vie citlivo komunikovať s ľuďmi rôznych tradícií. Jeho pointa je často v malom výtvarnom detaile, ktorý dáva do pohybu príbeh. Hoci sa občas dotkne aj veľkých civilizačných problémov, zaujíma ho drobný človek. S jeho neresťami, ale i svetlými chvíľami. Jednoducho, vonia človečinou.

Smiech Ivana Kováčika (1959) je zase bezstarostnejší a jeho kresby a grafiky pôsobia oveľa hravejšie. Slovami Kornela Földváriho, nápadov sa zmocňuje ľahkou rukou. „Žongluje s nimi dovtedy, kým voľným pádom neuvoľnia prúd asociácií. Spája ich do nových tvarov a tvorbe takýchto mutantov neraz dáva prednosť pred možným príbehom. Zaujíma ho komický tvar, predmety so zdanlivo logickým dizajnom, no s dokonale absurdnými funkciami. Hra na stvoriteľa nových pevnín a morí je svojským holdom dobe, keď sa pre objavy nebolo treba utiekať do vlastnej fantázie.“

Treba ešte pripomenúť, že člen Spolku grafikov Slovenska Ivan Kováčik je tiež vytrvalým zberateľom medzinárodných ocenení. Z posledných spomeňme zvláštnu cenu na medzinárodnej výstave karikatúry v talianskej Bordighere a zvláštnu cenu na medzinárodnej výstave karikatúry v českom Písku. Jednoducho, jeho humor má európsky rozmer. Inak povedané, humor v galérii vonia európskou človečinou. ĽUDO PETRÁNSKY