Poviedka 2002 TOMÁŠ HORVÁTH, laureát tohtoročnej prémie denníka SME za prózu Osídla.

S publikovaním začínal v študentskom časopise Maternica, debutoval knihou Akozmia (1992), ďalej vydal Niekoľko náhlych konfigurácií (1997), súbor drám Vražda marionet (1999) a Zverstvo (2000) – všetko vo vydavateľstve L.C.A. Je zamestnaný v Ústave slovenskej literatúry Slovenskej akadémie vied a v rámci projektu Edície Váhy vydavateľstva Kalligram je autorom literárnovednej publikácie Dušan Mitana. Občas sa mu stáva, že ho omylom považujú aj za divadelníka – s Táliou ho spája nielen menovec, ale aj jeho dramatická tvorba a asi najviac skutočnosť, že je divadelným dieťaťom Emila Horvátha a Viery Richterovej.

Je vaše literárnovedné povolanie inšpiráciou pre voľnú tvorbu?

„Je to fantastické povolanie – povinnosť čítať knihy. Daňou zaň je písanie literárnovedných textov. Tvorba próz či drám je relaxom a vyplýva vždy z istej vnútornej potreby. Niečo z práce ma môže aj inšpirovať, možno to nazvať bočným produktom môjho povinného čítania.“

Ste pravidelným účastníkom poviedkovej súťaže, zo šiestich ročníkov ste trikrát získali ocenenie. Myslíte si, že práve ocenené poviedky boli aj z vášho pohľadu najlepšie?

„Neviem to takto posúdiť, lebo posielanie poviedok je do značnej miery aj vecou stratégie. Nikdy nepíšem konkrétne pre súťaž, vždy mám niečo hotové, no keď sa rozhodnem súťažiť, snažím sa brať porotu ako modelového čitateľa. V okamihu, keď ktorúkoľvek poviedku posielam, tak sa mi nezdá ani jedna horšia alebo lepšia.“

Trúfate si odhadnúť, čo bude porota preferovať?

„Určite viem, že porota zložená z profesionálnych kritikov nemá rada rôzne literárne hračky, tie majú šance u tej, ktorá je zložená zo spisovateľov.“

V poslednom čase sa na adresu súťaže ozývajú hlasy spochybňujúce jej zmysel. Čo si o tom myslíte?

„V každom prípade je to šanca aj pre ľudí, ktorí s písaním začínajú alebo so svojou tvorbou doteraz nevyšli na svetlo, korektne súťažiť s renomovanými autormi. Stiera sa rozdiel šancí medzi amatérmi a spisovateľmi. Pravda, ani úspech neznámeho autora v súťaži nemožno preceňovať. Presne sa to kvantifikovať nedá, ale jedna kvalitná poviedka ešte z človeka nerobí spisovateľa. Možno takých päťdesiat, to už hej.“

Aký je pohľad literárneho vedca na úroveň súťaže?

„Vrátim sa k úvodnej myšlienke alternatívnej histórie. Z hľadiska striktne literárnej hodnoty žiadny víťazný text ešte negarantuje, že je to dobrá literatúra, možno o sto rokov to bude rarita, samozrejme, možno aj nie.“

Pre dnešného slovenského spisovateľa nie sú zanedbateľné ani finančné ceny.

„Iste, z hľadiska občianskeho je to aj možnosť privyrobiť si a myslím, že je to lepšie, ako keď vás niekde vyžrebujú.“

Budúcej porote bude šéfovať Daniela Kapitáňová, alias Samko Tále, ktorá má právo zostaviť si tím. Ste zástupcom aj literárnovednej, aj spisovateľskej obce, ako by ste reagovali na prípadnú ponuku?

„Najskôr odpoviem ako politik – je to predčasná úvaha. Ale uprednostnil by som súťaženie pred úlohou porotcu. Nielen kvôli samotnej účasti, ale aj preto, že texty, ktoré mám čítať, si volím radšej sám.“