FRANTIŠKA JAVORSKÉHO, riaditeľa Divadla Andreja Bagara v Nitre, vyslal ako člena pracovnej komisie minister kultúry na nejaký čas do Prešova. Komisia mala podať správu o situácii v prešovskom Divadle Jonáša Záborského, na ktoré už dlhšie klesá Damoklov meč krachu. Divadlo dnes nemá napríklad ani jasnú predstavu, čo bude v septembri hrať. Onedlho po tom, čo sa František Javorský vrátil späť do Nitry, jeho zamestnanci sa dozvedeli novinku: čoskoro odíde za riaditeľa do Prešova.

Čo bolo úlohou komisie, ktorú vymenoval minister?

„Okrem mňa boli jej členmi i ekonomický námestník Slovenského národného divadla Tibor Svierčík, riaditeľka Divadelného ústavu Silvia Hroncová a Oleg Dlouhý. V Prešove sme zmapovali situáciu a správu predložili ministerstvu kultúry. Odtiaľ sa dostala na stôl prednostovi krajského úradu, ktorý po preštudovaní zvážil, či sa bude riadiť naším vyjadrením. Napriek tomu, že táto správa je už možno v Prešove vec verejná, zaviazali sme sa mlčanlivosťou, takže k podrobnostiam v nej sa nebudem vyjadrovať.“

Súvisí vaše mlčanie s tým, že odchádzate až v decembri s muzikálom Grék Zorba, ktorý má pripraviť režisér Bednárik?

„Od prednostu prešovského krajského úradu som síce dostal ponuku nastúpiť okamžite, ale musím byť korektný nielen k nitrianskemu divadlu, ale aj k Jozefovi Bednárikovi. Ide totiž o výnimočný projekt, a keďže v tomto už mám nejaké skúsenosti, chcel by som ho doviesť do úspešného konca. Áno, bola to moja podmienka – buď odídem až po Zorbovi, alebo tam nepôjdem vôbec.“

Čo na to povedali v Prešove?

„Akceptovali to.“

Kto je zatiaľ poverený vedením prešovského divadla?

„Roland Čura. Funkcie sa naplno zhostím šestnásteho decembra.“

Nebolo vám ľúto odísť z úspešného nitrianskeho divadla?

„Pochádzam z východu, takže aj v Prešove mám veľa priateľov a známych. Okrem toho, ešte sa necítim vo veku, kedy by som nemohol začať odznova niekde inde. Takáto zmena zamestnania je v iných krajinách úplne bežná vec.“

Čo s tým majú roky?

„Možno, keby som mal viacej rokov, k takémuto kroku sa už neodhodlám. V Nitre som strávil dvadsaťtri rokov, z toho osem na riaditeľskom poste a za toto obdobie som začínal pociťovať stereotyp, takže som už dlhšie zvažoval svoje ďalšie pôsobenie v Divadle Andreja Bagara. Niekedy som ľutoval, že som neskončil už pri muzikáli Fidlikant na streche, ktorý som považoval za jeden z veľkých vrcholov tohto divadla.“

Prečo práve vtedy?

„Ťahať káru problémov tak dlho na jednom mieste nie je jednoduché a zdá sa mi, že čím máme lepšie výsledky, tým dostávame menej peňazí. Paradoxom je, že na Slovensku sú nefungujúce divadlá, ale majú oveľa väčší rozpočet.“

Z nitrianskeho divadla však odídete. Čo by ste mu chceli priať?

„Verím, že príde niekto, kto nadviaže na to, čo sme urobili, prípadne ešte nájde rezervy, ktoré možno vďaka svojej profesionálnej deformácii už nevidím. Verím, že nitrianske divadlo je dobre naštartované a že bude ďalej úspešne pokračovať. A tiež dúfam, že zároveň na východe vznikne ďalšie slušne fungujúce divadlo.“

Vznikne vďaka vám nová nitriansko-prešovská spolupráca?

„To všetko je otvorené. Môžeme spolupracovať či už cez rôzne nahrávky – v Prešove je orchester, ktorý nám nahral aj hudbu k Fidlikantovi – alebo výmenou inscenácií. Je mnoho možností, ako spolupracovať tak, aby z toho mali úžitok obidve divadlá.“

Kríza sa v prešovskom divadle sa ťahá už pomerne dlho. Ako sa má pozviechať?

„Hoci je to absolútne nefungujúce divadlo, má veľké možnosti. Má veľkú minulosť a má stále mnoho skvelých ľudí. Bolo mi ich všetkých ľúto, že roky postávali bez dlhodobých plánov. A momentálne už aj bez krátkodobých. A to je to, čo ma láka. Nehovoriac o rozpočte. Oproti Nitre je o jedenásť miliónov väčší.“

Čo sa momentálne deje v Prešove?

„Finišuje rekonštrukcia javiska v starej historickej budove. Tri fungujúce javiská ponúknu väčšie možnosti. Samozrejme, že mám svoju predstavu, ako ďalej. V tejto chvíli som hlavne zvedavý, aké majú plány a či vôbec nejaké majú. Ak by už mali niečo dohodnuté s nejakým režisérom alebo tvorivým tímom, spoločne zvážime, či tieto projekty zrealizujeme alebo sa posunieme úplne iným smerom.“

ERIKA RUSNÁKOVÁ