„Bolo to asi pred štyrmi rokmi na Veľkom Šturci. Zbadal som pytliakov, ako mieria puškou na hlucháňa. Zakričal som, aby som vtáka vyplašil. Keď som si do bloku zapisoval číslo auta, zacítil som úder a z bezvedomia som sa zakrvavený prebral po polhodine,“ spomína Saniga. Na základe tejto, ale aj mnohých ďalších skúseností tvrdí, že v lese sa treba báť ľudí a nie zvierat.

Pytliaci sa špecializujú najmä na vysokú ako jelene, srnce a srny, ale strieľajú aj diviaky. Druhá časť sa zameriava na vzácne, zriedkavé druhy, napríklad na hlucháne, ktoré sú na Slovensku už takmer pred vyhynutím. Pohľad na mláďa zabitej srny, ktoré našiel, ale aj zvyšky zvierat v okách, ho privádzajú do zúfalstva.

Pytliaci najčastejšie poľujú s puškami, ale pomáhajú si aj silnými reflektormi, ktoré zviera oslepia a dezorientujú. V poslednom čase sa vracajú aj k pasciam a drôteným okám: „Našiel som už tri oká. Možno sa to zdá málo, ale sú len veľmi ťažko viditeľné.“

Ďalším nebezpečenstvom sú zlodeji a mafiáni, ktorí na zapadnutých lesných cestách preberajú a predávajú kradnutý tovar, a z času na čas si tu aj vybavujú účty. Saniga polnočnú prestrelku so samopalmi medzi Dolným a Horným Jelencom prežil len v úkryte.

Bezpečne sa necítil ani pri augustovom stretnutí so štyrmi ozbrojenými chlapmi v čiernom, ktorí sedeli v neosvetlenom aute na jednej z horských zvážnic. „Našťastie mi len povedali, aby som zmizol. Kto sa v noci zastarie, toho bez problémov odbachnú.“