V neveľkom ale zaujímavom vydavateľstve Ivana Štefánika vyšiel výber z pozostalosti Juraja Špitzera, z pozostalosti za živa, keď sa zdalo, že je pochovaný nielen zaživa, ale aj naveky. Súčasníci sa asi ešte pamätajú, ako žili ľudia od pera a slova v časoch, keď im mocní síce nevzali pero a papier (písací stroj zavše áno), ale možnosť publikovať. Písali pre seba, do zásuvky, desaťročia bez nádeje, že to, čo položia na papier, uvidí niekedy svetlo tlačiarenskej černe. Písali, len „aby svoje myšlienky videli v slovách“. Bez nádeje, no aj bez vnútornej cenzúry - v každom ohľade. Tá totiž zafunguje neraz aj pri pocite upretého oka verejnosti.

Juraj Špitzer si zrejme dennodenne zapisoval všetko, čo ho zaujímalo a sužovalo, čo ho potešilo a zamestnávalo - to azda najviac.

„Všeličo ma zaujalo počas pobytu na zemi. Zo všetkého najviac ľudský údel - výnimka z večnosti.“ No najmä minulosť - tá vždy prítomná v súčasnosti, tá minulosť, čo v ňom žila i tá, na ktorej mal aktívny podiel. Neľútostne, ba niekedy až kruto sa spytoval na svoju vlastnú účasť na historických procesoch uplynulého storočia.

Prvý zväzok pripravovaného trojzväzkového výberu Jurajových Špitzerových Všedných dní obsahuje okrem kritického pohľadu späť na seba samého úvahy a fejtóny na najrozmanitejšie témy, na rodné mesto a rodný jazyk a vždy znova na dejiny - na celkom dávne i na tie najnedávnejšie. „Nemôžem sa odtrhnúť od čias, ktoré boli, a nemôžem zavrhnúť svoju minulosť, lebo sú v nej moje túžby. Ale nemôžem ju bez trpkosti chváliť, lebo v nej počujem nespravodlivé rozsudky sudcov a žiaľ obetí.“

Uvažuje o živote a smrti, o umení a umelcoch, priateľoch maliaroch a spisovateľoch, spolubojovníkoch z Povstania a o tých zopár verných, čo mu zostali, hoci bolo nebezpečné stýkať sa s vydedencom - dokonca dvojnásobným. „Cez bytosti, ktoré formovali náš život často len slovom, gestom alebo prejavom, na ktorý samy dávno zabudli, vnímame to, čo sa volá duch doby alebo farba času, stretáva sa v nich trvalé s pominuteľným a to láka často odísť od postavy a nechať sa unášať poéziou miesta a času,“ znie jeho myšlienka.

Budúci historici to nebudú mať ľahké - za jednu generáciu, cez jednu generáciu sa toho prevalilo viac než kedykoľvek predtým - akcelerované dejiny mučili a pochovávali, väznili a okiadzali neraz tie isté osoby. A súčasníci? Niekedy stiahli hlavu medzi plecia, niekedy sa vystreli, že konečne prišiel ich čas a mnohí sa živili nádejou, že raz bude azda lepšie a že kvôli tomu treba najprv prinášať obete. Prípadne, že „tí tam hore“ to vedia lepšie. Dôverčiví aj pohodlní. K tým však nepatril.

Juraj Špitzer sa k problému historickosti vracia opakovane - najobsiahlejšie a najzasvätenejšie vo svojich historických esejach, kde sa obracia až k Jozefovi Flaviovi a jeho úlohe medzi dvoma frontmi, medzi Židmi a Rimanmi.

Na záver relevantný citát: „Na súvis príbehu, udalosti a legendy som musel myslieť pri čítaní memoárovej literatúry. Skutočné alebo domnelé historické postavy stávajú sa zároveň aj autormi, ktorí pretvárajú samých seba na legendárne postavy po svojom, v duchu splnených a nesplnených túžob. Výroba udalostí a legiend z príbehov sa deje vo veľkom.“

Stojí za to zahĺbiť sa do týchto všedných dní nevšedného života. Sú poučením bez vztýčeného ukazováka.

Autor: ALMA MÜNZOVÁ(Autorka je prekladateľkou)