„Každý má v sebe závislosť, je len otázne, kedy sa prejaví,“ neuniká pred problémom drogovo závislých riaditeľ resocializačného zariadenia Pahorok pri Bohuniciach Štefan Hacaj.
Osem dospelých mužov z resocializačného zariadenia Pahorok v Bohuniciach nechystalo na Veľkú noc vedrá, nederavilo vrchnák octovej fľaše ani neplietlo korbáč so stužkami. Režim, ktorý si vybrali, aby ich znova postavil na nohy, im Veľkú noc pripomenul len kindervajcom.
Štefan Hacaj bol baníkom a rád si zahral mariáš. Keď doviezli do Prievidze prvé výherné automaty, nakopil s kolegami päťkorunáčky a o program na popoludnie bolo postarané. Väčšinou sa im podarilo vyhrať. Zo zábavy prerastajúcej do vášne si nerobili ťažkú hlavu. „Čo sme vyhrali, bolo na prilepšenie,“ spomenie si Štefan na výhovorku z minulosti. Uspokojujúci zvuk vhodenej mince, ktorá dopadá na sčítacie mechanizmy a zvyšuje cifru na displeji, si zamiloval natoľko, že sa nevedel od automatu odpútať ani na deň. Pre jeho posadnutosť v zháňaní peňazí si rodina veľa vytrpela.
Deň D nastal až po niekoľkých rokoch, keď nastúpil na psychiatrické oddelenie banskobystrickej nemocnice. Karta sa obrátila a začal sa živiť ako terapeut v resocializačnom zariadení v Koši. Uvedomil si, ako veľmi ho to baníctvo nebavilo.
V novembri 1999 sa podarilo prenajať rodinný dom za Bohunicami v okrese Levice, neďaleko chátrajúceho kaštieľa. Rozsiahly park so vzácnymi drevinami, o ktorý sa treba stále strať, je dobrým miestom na pracovnú terapiu.
Zo začiatku sa domáci pýtali, či je stredisko najlepší nápad. Starosta Vladimír Gábrš bol presvedčený, že to dobrá myšlienka je. Ešte predtým prerobil krčmu na obecný úrad. „Štart bol veľmi ťažký. Mali sme tu jedného, potom dvoch chlapcov. Hľadali sme cestu, ktorou sa vybrať,“ hovorí Štefan a usmeje sa nad začiatkami, keď stravu mali rozrátanú akurát tak na týždeň.
Na Pahorku je teraz osem chlapcov nad 18 rokov. Všetci mali skúsenosť s tvrdými drogami. „Mladí začínajú, keď majú 13, 14 rokov. Sem prichádzajú, keď nevedia žiť ani s drogou, ani bez nej,“ hovorí Štefan. Postaviť sa na vlastné nohy trvá v ideálnom prípade najmenej 14 mesiacov. V prvej štvormesačnej fáze je kontakt mimo komunity zakázaný. Ťažké obdobie často sprevádza „dobiehanie“ puberty. Prestupy vo fázach schvaľuje komunita a každá sa môže predĺžiť najviac o šesť týždňov. Mali šesť odchodov. Nikoho nedržia nasilu, to je princíp.
„Zatiaľ sú naším úspechom piati chlapci. Zaujímame sa o nich, kde žijú, ako sa im darí. Všetci sa zatiaľ držia. Čo sa týka komunity, doteraz sa sem drogy nedostali,“ hovorí Štefan a ani o centimeter neuhne pohľadom.
JURAJ GERBERY
