Písomná maturitná skúška zo slovenského jazyka trvá štyri hodiny. Hoci sa to zdá ako dlhý čas, pre študentov, ktorí majú zaplniť zhruba tri aj štvrť strany súvislým textom, je ho tak akurát. O skúsenosti s písomnou maturitnou skúškou sa so SME podelila Mgr. IVETA BARKOVÁ, učiteľka slovenského jazyka a dejepisu na Gymnáziu Antona Bernoláka v Senci.

Kto vyberá témy na maturitnú písomku?

„Témy vyberá v predstihu, spravidla v januári, predmetová komisia každej strednej školy. Už nie sú ústredne vyhlasované ako kedysi.“

Takže vy už viete, čo čaká vašich maturantov…

„Áno (smiech). Témy sú už uložené v trezore u riaditeľa školy.“

A neprezradíte?

„Nie. Ale môžem prezradiť aspoň toľko, že na hodinách pracujeme na podobných témach, takže žiakov by nemalo nič zaskočiť.“

Nepokúšajú sa vás študenti presvedčiť, aby ste im témy prezradili?

„Ale áno, skoro každú hodinu sondujú, pýtajú sa, nech vraj niečo naznačím. Kto však chce, isto si to domyslí podľa toho, čo preberáme na hodinách.“

A rodičia? Neponúkajú vám odmenu za prezradenie tém?

„V malých mestách a malých školách to tak občas býva. Možno niektorí učitelia témy prezradia, ja však nie. Vždy sa snažím rodičom vysvetliť, že aj moment prekvapenia je veľmi dôležitý. Ak žiaci dopredu vedia, o čom budú písať, pripravia sa a výsledný text je už taký umelý. Ale ak to nevedia, píšu spontánne a výsledok môže byť práve tým lepší. Spontánnym nápadom dokážu viac, ako keby som ich drilovala a cvičila s nimi úvahy a príklady podľa toho, čo budú mať na skúške.“

Vedeli by ste zhrnúť, aké najčastejšie chyby robia študenti pri písomnkách?

„Väčšina žiakov si volí úvahu, lebo si myslí, že je najľahšia. Ale opak je pravdou, úvaha je jeden z najťažších slohových žánrov. Študenti si myslia, že stačí, keď jednoducho napíšu svoj názor, bez toho, žeby na téme štylisticky pracovali. Ale ak niekto dostane zlú známku, je to najčastejšie preto, že sa odklonil od témy, prípadne nenaplnil žáner. Veľké problémy sú aj so štylistikou. Mnohí žiaci píšu tak, ako hovoria. Písaný text sa však od ústneho musí odlišovať.“

Môže si žiak zlú známku opraviť? Napríklad povie – trojku nechcem, radšej napíšem písomku ešte raz?

„To nie, písomku v opravnom termíne píše, len ak má nedostatočnú.“

Dali ste už niekedy z písomky päťku?

„Áno, raz. Práca študentky hraničila s propagáciou fašizmu. Študentka potom z našej školy odišla a zmaturovala na súkromnom gymnáziu v Bratislave.“

Majú podľa vás študenti pred skúškou strach?

„Každý rok sa opakuje to isté. Študenti zo začiatku hovoria – maturita, to nie je nič, veď zmaturujú všetci. Ale keď sa blíži termín skúšky, príde na nich stres a prežívajú to. Vtedy by mal pomôcť učiteľ, presvedčiť ich, že majú na to, aby skúšku spravili.“

Ako je to s odpisovaním?

„I to patrí k skúšaniu. Sú študenti, ktorí sa o to pokúšajú, so mnou však majú smolu. Vidím, aj keď nechcem. Vo chvíli, keď ma niekto z triedy začne sledovať, viem, že si práve chystá ťahák. Občas sú to celkom komické situácie.“

Majú aj nejaké originálne nápady?

„Ale áno, teraz idú do módy ťaháky písané na počítači najmenším písmom.“

Ako sa vám pozdáva súčasný model maturitnej skúšky zo slovenského jazyka?

„Myslím si, že nie je dobrý. Je to len také papagájovanie a bifľovanie – žiakom sa oznámia témy, oni sa ich naučia a na skúške odrecitujú. Maturitná skúška zo slovenčiny by mala odrážať schopnosti žiaka vcítiť sa do literárneho diela, porozumieť mu, čo najviac z neho vyťažiť. Týmto smerom by sa mala skúška zmeniť.“

SOŇA REBROVÁ