Vždy to tak bolo a bude? Bohatý si nevážil svoj majetok, míňal ho, len sa tak prášilo, zdravý si ani nespomenul, že do večera nemusí byť, „chudobný“ si nevážil spravodlivého a dobrého „pána“, lenivec závidel iným, hoci sám nepreložil ani slamky. Občan si neváži ľahko nadobudnutú slobodu, demokrat sa v demokracii uspí, „revolucionár“ plný ideálov sa v nezdare a ťažkostiach boja vzdáva a zahadzuje do žita svoju métu, ktorou chcel „spasiť“ svet. A tak sme sa ocitli spotenými, boľavými nohami na slovenskej postati a je nám nanič, chytá nás závrat.

Márne si starnúci, chorý, charizmatický pápež ide rozum, srdce, dušu vyložiť pred ženami a mužmi celého sveta na začiatku tretieho tisícročia, aby ich varoval, upozornil na zlo a vysvetlil pravdu, odkázal pravdu. Nik ho nepočúva, hoci sa zastáva práve tých najodkázanejších – detí, starých, chorých, ponižovaných, utláčaných, hladných, chudobných – a odporúča na pozornosť a lásku všetkých ostatných. Nik ho nepočúva. Márne sú jeho snaženia. A ako je to u nás? Na našom „kresťanskom“ Slovensku? Kto mu načúva? Ani vlastní nie! Ani spriaznení jeho vierou a vo viere. Masa hľadí na nových bohov, na kontroverzné idoly, na mladosť, krásu, i keď je bezduchá, prázdna a pomíňajúca.

Hlupákom, tárajom netreba ustupovať. Treba ich slušne prevalcovať múdrosťou, energiou a ďalším odhodlaním. Mečiarov v sukni a v gatiach bolo dosť. Stavajme naďalej na múdrosť i charakter, aby to na Slovensku už nebolo, ako bolo! Aby sa spisovateľ mohol plne venovať umeniu, spisbe, novinár správam z domova i zo sveta, a nemusel sa dívať len na paprče, prsty zlodejov, klamárov, aby lekár sa mohol venovať naplno pacientovi, a nemusel naháňať svoju spravodlivú plácu, aby učiteľ mohol vzdelávať svojich zverencov, a nemusel sa otáčať po chlebe, ktorý mu nik nedáva, aby kňaz mohol pokojne hlásať lásku a pravdu, a nemusel zaskakovať už za necitlivých politikov, aby rodič, matka či otec neničili seba len v zamestnaní, ale aby mali aj čas vytvoriť oázu pokoja a pohody doma pre seba i pre svoje deti.

Ale to musíme chcieť všetci a niečo pre to stále robiť. Nie hľadať a pokukovať po neustále sa vyplavujúcich nových a nových bohoch, ktorí nám aj tak nič nového neprinesú ani nedajú. Vážme si tých spravodlivých, ktorých už máme, čo už niečo pre nás vykonali a majú čisté ruky. Je ich dosť. Len ich treba vidieť a vyzdvihnúť. Sme všetci ľudia, robíme chyby. Robia ich i politici, ktorí to s národom, teda s nami, myslia dobre, i keď majú „krivé nosy“, ako trebárs Čarnogurský, Hrušovský, Mikloško, Langoš, Zajac, Šebej, Schmögnerová a iní. Čo nám prinesie utáraný Fico, veľký manipulátor Rusko, vymejkapovaná Monika, cynický Flašík, starodávny Čič, vycifrovaný Mjartan?! Pozerajme sa na pracantov, a nie na tlčhubov, manekýnov a falšovateľov, prekrúcačov pravdy. A namiesto ubíjajúcej kritiky a neustáleho šomrania pomáhajme im, ako môžeme a vieme.

MAGDA KOTULOVÁ,

Bratislava