vý švih - o žánri filmového dokumentu.

V podstate som sa zmýlila len o niekoľko sto kilometrov smerom na západ. Alebo vlastne ani nie, viacerí slovenskí tvorcovia sa, nakoniec, vo významnej miere podieľajú na rozmanitosti ponuky dokumentárnej tvorby, ktorú majú možnosť sledovať všetci šťastlivci s prístupom na kanály Českej televízie. Okrem stabilného GEN-u - galérie elity národa, je zážitkom i každý diel Nevyjasnených úmrtí osobností, ktoré spoluvytvárali kultúrne dejiny tejto krajiny. Aj našej. Ešte aj takzvané osvetové filmy o chorobách - ako tomu bolo v prípade Parkinsonovho syndrómu - sa českým tvorcom darí premieňať na autentické ľudské príbehy.

Česká televízia - nech jej to vydrží aj po prebiehajúcej kríze - si dnes môže dokonca dovoliť luxus tematických večerov v štýle Arte. Či už išlo o sériu krátkych filmov analyzujúcich z rôznych pohľadov česko-nemecké vzťahy alebo naposledy večer venujúci sa ženskej otázke na ČT 2. Vo väčšine prípadov majú ich tvorcovia otvorené oči, ich filmy zachytávajú kontroverzné výpovede, vzácne dokumenty, neopakovateľné situácie.

U nás sa namiesto investícií do hlbšej spoločenskej diskusie či do odčítankovávania osobností stále s obľubou vkladajú peniaze do ideologických gýčov. Správame sa v tomto skutočne „ako divé husi“. Koľko dokumentov by sme urobili namiesto ďalšieho pokusu o znásilnenie histórie i dobrého vkusu v podobe nejakého veľkonárodného veľkofilmu? Každá priemerná produkčná by to vedela zrátať, to sa však nejako nedarí tým, ktorí o koncepcii rozvoja verejnoprávnej televíznej produkcie či o pridelení iných štátnych prostriedkov rozhodujú.

Nejde tu o vyvolanie umelého konfliktu medzi fikciou a dokumentárnymi žánrami, ktoré sa majú čo najviac vzájomne obohacovať. Skôr o poznámku, že písanie dokumentárnej kroniky našich dní nemožno odložiť napozajtra. Každým dňom sa totiž súčasnosť neodvratne stáva minulosťou, na ktorú začíname zabúdať. Každým dňom sa strácajú stopy toho, čím sme boli a čo sme si mysleli. Film z brnianskeho štúdia ČT Intolerancia o prípadoch bývalých vyšetrovateľov ŠtB a ich obetí (ČT 1, 17. januára) je príkladom projektu, ktorý by sa možno už o pár rokov nedal vytvoriť pre „nedostatok“ pamätníkov.

Dokumentácia a prezentácia faktov a názorov o udalostiach i osobnostiach je náročným remeslom, profesiou, vášňou. Nateraz sme urobili, čo sa dalo, pre útlm tejto oblasti slovenskej kinematografie. Historická panoráma (STV 2, 16. januára), ktorá prezentovala pohľady na osobnosť Gustáva Husáka v réžii Rudolfa Urca, je pomaly vzácnou výnimkou. Avizovaný diel o Ladislavovi Novomeskom by mohol byť dobrou správou pre školákov, ale i pre nás, čo máme matúru už za sebou. Opakovanie seriálov BBC z osemdesiatych rokov je síce občas aj zábavné, ale predsa. Tu totiž ide o život. O život spomienok, ktoré zomierajú skôr ako my. ZUZANA ULIČIANSKA