Tento ročník divadelného festivalu v Zlíne bol oznamovaný ako šiesty. Jeho história je síce ešte oveľa dlhšia a siaha až do sedemdesiatych rokov, no vyznačuje sa viacerými premenami dramaturgického a koncepčného zamerania. Tak sa postupne prerodil až do súčasnej podoby reprezentatívnej česko-slovenskej divadelnej prehliadky, ktorá sa už tretíkrát zameriava na uvádzanie významných dramaturgických noviniek a prvých uvedení dramatických textov.
Z osemnástich avizovaných predstavení bolo trinásť českých a len päť zo Slovenska, čo do značnej miery vypovedá o ochote a otvorenosti voči dramaturgickým novinkám v dvoch štátoch bývalej federácie. Napriek tomu tu bol priestor na zaujímavú konfrontáciu rôznorodých českých a slovenských súborov od „prvých scén“ cez menšie a regionálne divadlá až po projekt nepočujúcich študentov JAMU alebo alternatívne Združenie pre súčasnú operu z Bratislavy, ktoré, žiaľ, pre chorobu na festival neprišlo.
V celkovom hodnotení účastníkov festivalu, prezentovanom najmä na každodenných diskusiách kritického seminára, bodovala snáď najviac precízna adaptácia Gončarovovho Oblomova Dejvického divadla z Prahy, v hlavnej úlohe s Ivanom Trojanom. Zaujala aj inscenácia Faust, Faust je mŕtvy, ktorá už v samotnom texte Marka Ravenhilla, ako aj v scénickom prevedení brnianskeho HaDivadla využíva množstvo šokujúcich prvkov na stvárnenie „modernej parafrázy faustovskej tematiky“.
Úvodné a záverečné ťaháky festivalu – Berhardtova hra Před penzí v podaní Národného divadla a Návrat do pouště B.-M. Koltésa (Činoherní klub) neprekonali očakávanie veľmi slušne urobených inscenácií so skvelými hereckými výkonmi, z ktorých absolútnou špičkou bola Emília Vášáryová v druhom spomínanom predstavení.
Obrí projekt Vladimíra Morávka Ze života obludného hmyzu sa zapísal do povedomia festivalových hostí najmä svojou dĺžkou. Vařený hlavy súčasného českého autora Horoščáka boli v inscenácii Divadla Husa na provázku dosť vzdialené pôvodnej temne lynchovskej atmosfére textu a operovali skôr s osvedčenou karikujúcou komikou.
Zo slovenských inscenácií najviac vynikli Nože v sliepkach Slovenského národného divadla v réžii Silvestra Lavríka, ktorý je, mimochodom, umeleckým šéfom zlínskeho divadla a spoluorganizátorom festivalu. Po relatívne dobrom prijatí Eliotovho Večierku (Astorka-Korzo 90) na Slovensku bolo prekvapením jeho takmer jednoznačné odmietnutie účastníkmi kritických diskusií ako v divadle neprijateľnej, príliš jednoznačnej tézy.
Festival poukázal na viaceré trendy, z ktorých najsilnejším je nastupujúca orientácia na súčasnú anglickú dramatiku, čo sa už najmä v Čechách stáva takmer módou.
ZORA JAUROVÁ
(Autorka je poslucháčkou postgraduálneho štúdia dramaturgie na ČaBF VŠMU)
