Radovan Kaufman štartuje za asistencie trénera Rudolfa Húščavu.
ŠTARTFOTO – PETER POSPÍŠIL
Radovan Kaufman, študent 5. ročníka Národohospodárskej fakulty Ekonomickej univerzity v Bratislave išiel na paralympiádu do Sydney 2000 ako nováčik a v hlavnej disciplíne 1 km s pevným štartom vypálil všetkým rybník. Vyhral v paralympijskom rekorde a iba o 15 stotín s zaostal za svetovým časom 1:21,275 min, ktorého držiteľom je z MS 1998 v Colorado Springs tiež on. Na ovále dráhy Dunc Gray Velodrome v sydneyjskej štvrti Bankstown získal prvé zlato na OH a pre Slovensko prvú z troch zlatých a veľmi ho potešilo, že medzi prvými gratulantmi bol predseda MOV Juan Antonio Samarach, ktorý sa zaujímal, ktorýžeto Slovák je taký rýchly.
Rado jazdí v kategórii LC 3, to znamená, že bez jednej dolnej končatiny. V roku 1994 mu po onkologickom ochorení amputovali pravú nohu v stehne.
Vráťme sa k vašim začiatkom, ktoré neboli na bicykli.
„Po strate nohy v auguste 1994 som sa s otcom, ktorý je z Handlovej, kontaktoval s Petrom Matiaškom. Ten s jednou nohou lyžoval. Bolo to už na Vianoce 1994. Prvé kroky boli na snehu. Lyžovaniu a cyklistike som sa rekreačne venoval, aj keď som mal obe nohy. A keďže aj v lete bolo treba udržiavať kondíciu, dal som sa na cyklistiku a tá ma chytila viac. Na prvé sústredenie v Dudinciach som prišiel na staručkom bicykli, ale potom som už lietal ako drak.“
Na prvé úspechy ste čakali dlho?
„Ani nie. V roku 1995 na domácom šampionáte som bol už prvý zo Slovákov. Vyhral Čech Stark, majster sveta 1994, ktorého som neskôr na pretekoch v Rakúsku zdolal, z čoho bola veľká senzácia. Na cestných pretekoch som potom pokoril troch medailistov z majstrovstiev Európy a kvalifikoval som sa na olympiádu v Atlante 1996. Získal som divokú kartu.“
V Atlante ste napokon neboli.
„Cestovať som mal 4. augusta. Tri dni predtým som trénoval na bratislavskej dráhe a jazdu za zdravými stíhačmi som prežíval a naplno rozbehol, ale zrazu som stuhol. Nasledoval pád, otras mozgu, bezvedomie. Namiesto v Atlante som skončil v nemocnici v Ružinove a olympijský sen sa odložil.“
Ešte pred Sydney ste sa úspešne predstavil na MS a ME.
„MS 1998 boli v Colorado Springs, kde pôsobí bývalý československý tréner Jiří Mainuš i niekdajší úspešný cyklista Róbert Hutyra. Získal som zlato, striebro aj bronz. O rok neskôr v Blois vo Francúzsku striebro, bronz a 4. miesto.“
Čo rozhodlo o cyklistike?
„Podmienky v Bratislave, dráha, tréneri. Najskôr ma viedol Miroslav Burčík, potom ma prevzal dnešný tréner Rudolf Húščava. V Bratislave som už viac ako päť a pol roka a cítim sa tu tak dobre ako doma. Rád by som sa v Petržalke usadil, ale to záleží na viacerých okolnostiach. V tomto roku končím školu, spolu s mojou priateľkou, Žilinčankou Zuzanou Kodajovou a budeme si hľadať zamestnanie. Držte palce.“
Mali ste v cyklistike vzory?
„Najskôr to bol spomínaný Michal Stark, potom Miguel Indurain. Keď som napríklad na kopci nevládal, povzbudzoval som sa tým, že Indurain by to určite nevzdal a pokračoval som. Páči sa mi aj sympatický kilometrár Kelly z Austrálie.“
Ste zo športovej rodiny?
„Chodili sme lyžovať, rodičia sa venovali turistike, ale vrcholový šport sa u nás nepestoval.“
Kedy ste po úspechu prežívali najpríjemnejšie pocity?
„Pri telefonáte mame po zisku olympijského zlata. Predtým na majstrovstvách Čiech, keď hrali našu hymnu na počesť môjho víťazstva. A potom pri gratulácii od pána Samarancha.“
Aké máte životné zásady, čo uznávate a čo nie?
„Vysoko si cením fair play v športe i živote. Nemám rád pretvárku, faloš, akési herectvo. Ľúbim otvorených ľudí, ktorí povedia natvrdo, čo si myslia, neznášam intrigánov. A tvrdosť, boj na lakte, mi tiež nereže, hoci v cyklistike sa tak neraz jazdí.“
Nepristihli ste sa niekedy, že ste nahnevaný na to, ako si osud s vami zahral?
„Nenadávam na osud, ale ani si nemyslím, že športové úspechy sú akousi náplasťou za to, že mám iba jednu nohu. Ak by som mal obe, rovnako by som sa snažil dosiahnuť maximum. Situácia po amputácii ma posunula do priestoru, v ktorom som sa dovtedy nepohyboval a musel som si zvyknúť. Všetko sa snažím brať tak, ako prichádza, aj skutočnosť, že mám o jednu nohu menej.“
Najbližšie ciele v športe a v živote?
„Športové ciele sa budú odvíjať od toho, ako sa mi podarí naplniť tie svetské. Treba sa niekde zamestnať, uchytiť, treba z niečoho žiť, niekde bývať. V tomto roku pôjdem na Európu a ak tam získam nejaký kov, v čo verím, bude to pre mňa vzpruha do ďalšieho tréningu. Vysnívanou métou je účasť na POH 2004 v Aténach.“
Máte dobrý ekonomický základ z toho, čo ste dostali za zlato v Sydney?
„To je tak. Zdraví zlatí olympionici dostali za medailu 2 milióny Sk. Paralympionici mali dostať 50 percent z tejto sumy. Ja som zatiaľ dostal 20 percent z nej hrubého, potom sa zdaňovala.“
JÁN MIKULA
