Keď po vypredanom cardiffskom koncerte na Silvestra 1999 Manic Street Preachers oznámili, že sa na najbližších pár mesiacov plánujú úplne vytratiť zo scény, urobili tak z pozície „najväčšej britskej kapely 90. rokov“. Po úspechu albumov Everything Must Go a This Is My Truth Tell Me Yours im ju prisúdili vždy invenční ostrovní žurnalisti, pričom však počas nasledujúcich dvoch rokov na ňu stihli umiestniť aspoň päť ďalších interpretov.
James, Nicky a Sean dali o sebe výraznejšie vedieť až tento rok, keď ich obyčajné potrasenie rúk s bradatým kubánskym vodcom opäť vystrelilo do svetiel reflektorov, z ktorého tak náhle a rázne odišli. Bolo už načase. Manics totiž neboli Castrovi len prejaviť sociálne sympatie, ale najmä mu osobne priniesli svoj nový, dá sa povedať comebackový album Know Your Enemy. A keď mu z neho pár kúskov vystrihli naživo, vstal a nadšene tlieskal. Ako erudovaný znalec totiž okamžite odhadol, že Know Your Enemy je výborný album, rozhodne najlepší od záhadného zmiznutia bývalého gitaristu Richeyho Edwardsa. Namiesto rozťahaných šesť- a viacminútových kompozícií v duchu singlov minulého albumu TIMTTMY vytiahli „Bizarnie faráre“ do boja s údernými, energickými kúskami, postavenými na priamočiarych melódiách, o poznanie surovejších aranžmánoch a, samozrejme, ľavicových, miestami (Baby Elian, Let Roberson Sing) až priveľmi angažovaných textoch.
Napriek tomu, že v booklete svieti aj meno Davida Holmesa, na samotnom albume nenájdete žiadne úsilie o nejaké módne napredovanie s dobou. Know Your Enemy je takmer klasickým rokenrolovým, pesničkovým albumom s občasnými poklonami dávnym vzorom z mladosti. V So Why So Sad počuť jasné náznaky Beach Boys, Miss Europa Disco Dancer sa nijako netají koreňmi v zlatom veku krištáľových gulí nad diskotékovými parketmi (teda až na jej sarkastický text a záverečné omieľanie spojenia braindead mothefuckers), v Years Of Purification znejú zvonivé gitary raných R.E.M. a v nasledujúcej Wattsville Blues zasa Bradfield frázuje ako Peter Garret z Midnight Oil.
Zatiaľ čo pri dvoch minulých albumoch MSP som mal v ich druhej polovici pocit, že hudobne aj textovo skĺzavajú do banálnosti a po čase nudia, v prípade Know Your Enemy možno niečo také vyčítať asi len dvom či trom zo sedemnástich pesničiek. Navyše sú hravo vyvážené množstvom potenciálnych hitov, netrpezlivo čakajúcich na svoju singlovú podobu.
Aj to svedčí, že oddychový čas kapele skutočne prospel a že trio z Walesu sa ešte stále môže objaviť na titulnej stránke NME s tradične afektovaným podtitulom The Greatest Britain Rock‘n‘Roll Band.
RADO ONDŘEJÍČEK
(Autor je hudobný publicista)
Písané pre SME a internetový magazín www.inzine.sk)
