„Vidíte, tak ste sa báli a ako zle to nakoniec dopadlo.“ Prízrak tohto zničujúceho sloganu ovanul kameramana Miloša Krmíčka cestou na otvorenie jeho výstavy fotografií v zlínskej Galérii Forum, keď sa na slovensko-českej hranici musel kvôli chýbajúcim dokladom pobrať späť do Bratislavy. Tradičná akademická štvrťhodinka preto tentoraz nepatrila meškajúcim návštevníkom vernisáže výstavy (ktorí sa tak nechtiac stali aj divákmi jej inštalácie), ale finišujúcemu autorovi.

Možno preto potom už nie všetci boli ochotní veriť, že neúčasť tradičných hudobných oficialít (ale klarinetové sólo vystavujúceho fotografa) nebola len ďalším dielom mierne hektickej vernisážovej predohry.

Miloš Krmíček predstavuje svoje fotografie na verejnosti minimálne. „Ja nemám čo vystavovať,“ tvrdí nástojčivo, keď sa zvrtne reč na prípravu výstavy. Na jej usporiadaní akoby viac záležalo jeho okoliu. Nahovoriť sa nechal vari len dvakrát v Bratislave, keď v dnes už neexistujúcej osviežovni s príznačným názvom Antabus alebo neskôr v Divadle a. ha. svojimi fotkami prispel k spomienke na svojráznu osobnosť veľkého patafyzika Milana Stonáčka a jeho bizarnú lamačskú pevnosť, ktorá bola pre vyvolených vyhľadávanou oázou. Do tretice podľahol Krmíček naliehaniu z rodnej Moravy.

Absolvent FAMU a známy muzikant z viacerých formácií „naivného džezu“ sa nezaobíde bez hudby ani pri fotografovaní. „Musí tam byť. Josef Sudek to kedysi pomenoval presne. Ak čakal trebárs polhodinu pod plachtičkou na záber a stále nemal za tým objektívom dobrý pocit, povedal - hudba nehrá, zbalil veci a šiel domov.“

V priestoroch zlínskej Univerzity Tomáša Baťu predstavil Miloš Krmíček zo svojho zhruba štvrťstoročného archívu do dvadsať cyklov, záberov situácií, ktoré vznikali spontánne a náhodou (napríklad Walkboy, Pubertálna etuda, Vyslúžilci, Portrét Jána Sedala, Smutná nedeľa, Malý princ, Dráma v zime). Nestačí mu jeden pohľad či detail alebo celok, vplyv kameramanskej profesie ho ženie skladať zábery do kompaktných zostáv, autentických príbehov.

„No možno je to neschopnosť urobiť jednu fotografiu,“ pridáva s typickou sebairóniou a súčasne sa divákom písomne ospravedlňuje za to, že časť súborov zobrazuje deje rodinné: „Všetky dostupné krásne modelky odmietli spoluprácu.“

Nič proti dostupným krásnym modelkám, ale nechýbali.

ALEXANDER BALOGH