JÁN SMOLEC hlasoval ako poslanec Federálneho zhromaždenia ČSFR za ústavný zákon o zániku Česko-slovenskej federácie. Hovorí, že aj ako novinár bojoval za samostatné Slovensko. Po rozdelení štátu bol prvým šéfredaktorom dnes už neexistujúceho denníka Slovenská republika.
Myslíte si, že aj po ôsmich rokoch od vzniku SR otázka samostatnosti Slovenska rozdeľuje spoločnosť?
„Sedemdesiatročné manželstvo s Čechmi muselo zanechať nejaké stopy. Pozitívne, okrem iného, bolo, že nám pomáhali budovať školstvo. Negatívne, že sme žili v ich tieni. Kultúrnym rozdelením sme odstránili z našich vzťahov nevraživosť. Dnes si už nevyhadzujeme na oči, kto na koho dopláca.“
Pôsobí podľa vás ešte dnes na voličov to, ak politici argumentujú, že ich protivníci v 1992 roku nechceli samostatné Slovensko?
„Na starších voličov to ešte pôsobí. Napríklad politici KDH musia urobiť pre Slovensko veľa pozitívneho, aby im občania odpustili ich hlasovanie proti zvrchovanosti, ústave i rozdeleniu federácie.“
Považujete tých, ktorí neboli pred ôsmimi rokmi priaznivcami rozdelenia, stále za nepriateľov Slovenska?
„Za nepriateľov Slovenska som ich považoval v čase, keď o Slovensku šírili dezinformácie a Slovákov predstavovali ako národ, ktorý má sklony k fašizmu, antisemitizmu. Veď nič z toho, čo predpovedali, sa nesplnilo.“
Samostatnosť Slovenska je dnes nepopierateľným faktom. Aké by Slovensko malo byť, kam by malo smerovať?
„Som rád, že aj mnohí politici i novinári sa s týmto faktom zmierujú. Aj nechcené dieťa si rodičia postupne osvoja a venujú mu všetku lásku. Vnútropoliticky by sme mali spieť k zmiereniu. Vstúpme do EÚ, ale ako vyspelý, schopný národ. Som aj za vstup do NATO, ale po referende.“
Boli ste vždy za úplne samostatné Slovensko?
„Patril som medzi novinárov, ktorí prví začali hovoriť o slovenskej samostatnosti. Som však za čo najširšiu spoluprácu s Čechmi.“
Utvrdil vás vývoj situácie od osamostatnenia dodnes, že vaše postoje pred rozdelením štátu boli správne?
„Utvrdil. Slovensko mohlo byť ďalej, keby politici v zásadných veciach ťahali za jeden povraz a nehašterili sa ako malé deti. Žiaľ, k haštereniu prispievame aj my novinári.“ BORIS ZEMKO
