Všimol som si ho hneď, ako sme prišli. Maurice Papon sedel dva stoly od nás, s manželkou a skupinkou priateľov. Zdal sa mi oveľa impozantnejší, dôveryhodnejší, šarmantnejší, než som si ho predstavoval. V osemdesiatom šiestom som od neho, po mojom článku o jeho účinkovaní na policajnej prefektúre v Bordeaux roku 1942, dostal list. Článok vyšiel v Globe. Bolo to ešte predtým, než vypukla jeho aféra. Predstavoval som si žalostného, nenávistného a malicherného starca. V ten večer mal však pri stole rovnakú autoritu ako na fotografiách z mladosti – nič nestratil zo svojej aury vrchného veliteľa sveta.
Na nás čakala pani Mitterrandová a ešte asi traja priatelia. Prezident si ma posadil oproti sebe na ono miesto, z ktorého bol človek povinný informovať o najčerstvejších klebetách z parížskeho života – s ostroumom, inteligentne, originálne, s prehľadom. O všetkých a pred všetkými.
Chvíľu nikto nič nehovoril, a keď už začalo byť ticho trochu ťaživé, pomyslel som si, že budem zaujímavý. Bradou som urobil pohyb smerom k Paponovi: „Aha, ten špinavec obeduje v meste.“
Žiadna reakcia. Čašník si zapisoval objednávky. Mohli ma nepočuť? A tak som svoju poznámku zopakoval, slovo po slove. Zase nikto nič, tak som pokračoval: „Prvé vlaky s deportovanými v štyridsiatom druhom z Bordeaux vraj organizoval presne tak iniciatívne ako hádzanie Alžírčanov do Seiny v šesťdesiatom prvom.“ To sa už na mňa prezident pozrel a vyzeral, že počúva. Snáď som ho zaujal, a tak som myšlienku rozvíjal ďalej: „Predstavte si, pán prezident, že policajti, čo masakrovali Alžírčanov v šesťdesiatom prvom, boli vo veku, že mohli byť pri razii na parížskom cyklistickom štadióne v štyridsiatom druhom. A plniť tie isté rozkazy tých istých nadriadených!“
Táto moja téza o policajtoch a ich šéfoch, rovnakých za Pétaina i de Gaulla, by sa jemu, antigaullistovi, mohla páčiť. Ale nereagoval. Aby som z témy, ktorá už začínala byť trápna, vycúval, chcel som ju uzavrieť: „Veď, chválabohu, o chvíľu bude s Paponom súd.“
Keď Danielle Mitterrandová začula Paponovo meno, zvolala: „Pamätáš sa, Franćois, že Papon mi v päťdesiatom deviatom v noci volal, aby nás varoval, že ti hrozí atentát? Bol k tebe veľmi korektný. Gaullisti vedeli byť horší ako gestapo. Hrozná doba!“
Mitterrand vrhol na manželku mrazivý pohľad. Prešla na inú tému a on sa začal venovať mne. Či skôr len jeho oči, ktoré sa začali presúvať mojím smerom a fixovať môj pohľad. Mitterrand vyzeral desivo. Chvíľu ma prebodával pohľadom a potom povedal: „Neviete, o čom hovoríte, mladý muž!“
Celú hĺbku svojho pohŕdania vložil do toho „mladý muž!“ Bol som úplne paralyzovaný. Začala sa kázeň: „Mladý muž, vy nemáte potuchy, o čom hovoríte. Tu, v pohode, v mieri. Po päťdesiatich rokoch sa vám ľahko súdi! Nepoznáte kontext, neviete, čo je to zachraňovať si kožu. Ak teraz, po päťdesiatich rokoch, chcete hľadať vysokých úradníkov, kde skončíme? Očista už bola vykonaná: odsúdili sme politikov, ideológov, najväčších kolaborantov. Čo ešte chcete? Nezačneme znova!“
Bez akejkoľvek opatrnosti ukázal rukou smerom k Paponovmu stolu: „Čo s ním chcete? Chcete ho zastreliť v posteli, v jeho veku? Odsúdiť ho na smrť?“ Zopakoval to ešte niekoľkokrát, potom si vzal hlavu do dlaní a chvíľu tak zostal. „Dosť!…Dosť!…Stačilo! Po päťdesiatich rokoch!“
O chvíľu pokračoval: „Nemôžete tomu rozumieť…Vichy – tam bol každý! Iba niektorí zle vyštartovali, a dobre dorazili. To bude asi tento prípad. (Ukázal na Papona.) A tí druhí, čo zle vyštartovali, aj zle dorazili.“
Maurice Papon odišiel z reštaurácie skôr než my. Šokoval ma jeho pozdrav Mitterrandovi, diskrétny, takmer kradmý. A on odzdravil rovnakým takmer nebadateľným znamením vzájomnej úcty. Papon sa pritom ani nepriblížil. Nevymenili si slovo, delili ich tri metre. Ale ich pohľady si naraz hovorili viac než všetko, čo ich navzájom oficiálne delilo: ľavica, pravica, tridsať rokov politického boja, dve Republiky a všeličo ďalšie.
Úryvok z knihy Georgea-Marca Benamoua Neviete, o čom hovoríte, mladý muž uverejneného v časopise Le Point
