Existujú ľudia, pre ktorých motorka nie je iba obyčajným dopravným prostriedkom. Je pre nich kultom, životným postojom. Dávajú to aj najavo – svojským životným štýlom, správaním, oblečením, slovníkom. „Je to hlavne pocit slobody a zážitok z jazdy, ktorý sa napríklad v aute nedá nikdy zažiť,“ hovorí jeden z majiteľov dvojkolesového krížnika ciest. „Pamätaj si, auto vozí telo, ale motorka dušu,“ zdôrazňuje.Uponáhľané predvíkendové popoludnie na jednej z hlavných bratislavských ulíc preruší burácanie motorov. Po chvíli sa z miesta, odkiaľ prichádza, začne pomaly približovať kolóna nablýskaných motoriek. Niektorí vodiči im uhýbajú z cesty, iní sa prispôsobujú ich rýchlosti a pomaly sa vlečú za nimi. Ľudia na chodníkoch sa zastavujú a motorkári ich s bezstarostným výrazom v tvárach míňajú.

Svet Harleyákov. Týmto výrazom, odvodeným z legendárnej značky Harley-Davidson, ktorou sa to kedysi všetko začalo, dnes ľudia označujú každého, kto sa pohodlne vezie na motorke so širokými riadidlami. Samotní Harleyáci, teda majitelia motocyklov tejto značky, sú však iba jednou zo súčastí komunity motorkárov. Samozrejme, tak ako je Harley-Davidson považovaný za kráľovskú značku, aj oni sú v motorkárskej hierarchii najvyššie.

Večná chlapčenská duša

„Niekoho na tom láka láska k motorom a vôňa benzínu, niekto jazdí na motorke preto, lebo si myslí, že sa tak dajú ľahšie baliť baby. Pre väčšinu je to však štýl života. Motorka, rocková muzika a k tomu trebárs aj nejaká tá baba a whisky,“ smeje sa Rudo z Nových Zámkov. Do motoriek sa zaľúbil ešte ako chlapec a táto vášeň ho drží dodnes. O rok bude mať päťdesiat. „Kým sa cítiš mladý, je to dobré. A na motorke, na tej sa nestarne. Vždy, keď si na ňu sadnem, ozve sa vo mne chlapčenská duša, aj keď je pravda, že sa už správam rozumnejšie ako voľakedy, keď som si myslel, že na mňa nikto nemá len preto, že ja mám motorku. Keď sa veziem, zabudnem na všetky problémy, ktoré sú doma alebo v práci, a žijem len svoj sen.“

Motorkári, to sú ľudia všetkých vekových skupín a sociálnych vrstiev, od robotníkov, cez manažérov, právnikov, podnikateľov až po politikov. Keď si však sadnú na svojich dvojkolesových miláčikov, niet medzi nimi rozdielu. Spája ich túžba po dobrodružstve, ktorým každá jazda nepochybne je. Spájajú ich vyťahané a vyšúchané džínsové alebo kožené obleky (z kože by vraj mala byť minimálne jedna časť odevu). Spájajú ich vždy vzrušujúce debaty na tému motorky, motorkárske zrazy a baby.

„Bez motorky je to horšie ako bez ženy,“ vravia s malou dávkou nadsádzky. Práca a rodina sú tabu. O tom sa medzi motorkármi nehovorí.

„Sú však medzi nami aj celé rodiny. Jazdí muž, žena i deti. Domáce problémy ale medzi nami nikdy neventilujú,“ vysvetľuje Rudo.

A čo tí, ktorých manželky nemajú pre túto zábavu svojich polovičiek pochopenie? „No, niekedy to môže byť problém. Najdôležitejšia je ale tolerancia. Napríklad moja žena ňou doslova oplýva,“ smeje sa ďalší z motorkárov, Igor. „Ale vážne. Tolerancia musí byť obojstranná. Keby som chcel uprednostňovať len motorku a kamarátov, asi by nám manželstvo nevydržalo sedemnásť rokov,“ dodáva.

Sme normálni ľudia, žiadni grázli

V Daytona Beach, meste na Floride, sa každoročne na desať dní stretávajú motorkári doslova z celého sveta. Na najväčší motorkársky zraz prichádza v posledných rokoch pravidelne okolo pol milióna ľudí.

U nás je najväčším zrazom bratislavská Chopper show, ktorou sa už tradične v prvý májový víkend otvára motorkárska sezóna. Vlani sa v rámci tohto zrazu uskutočnil dokonca zápis do Guinessovej knihy rekordov, keď takmer šesťsto motorkárov vytvorilo originálny svadobný sprievod pre dvojicu svojich členov.

Tento rok bolo v Bratislave motocyklov o niečo menej, ale ich škála bola ako vždy bohatá. Od veteránov cez malé kubatúry, rýchle cestné motocykle, endurá, choppre až po kráľovské Harley-Davidsony. Poschádzali sa tu starí známi zo Slovenska, Čiech, Maďarska, Rakúska, Poľska i Bulharska. A samozrejme, aj stovky zvedavcov, ktorých, aj keď sami motocykel nevlastnia, dvojkolesové tátoše uchvacujú. K sprievodu sa na chvíľu pripojili dokonca aj policajti, ktorí prišli na miesto zrazu na dvoch služobných Hondách. „Títo sú v uniformách a sú tu služobne, ale je medzi nami aj veľa policajtov, ktorí chodia pravidelne na všetky zrazy, majú vlastné motorky a žijú tak ako my. Tým, ale nechcem povedať, že by boli medzi nás infiltrovaní nejakí tajní. Skôr naopak. Ja mám pocit, že my sme ich prostredníctvom infiltrovaní medzi policajtov,“ hovorí dvadsaťosemročný Martin, ktorý sedí na zemi opretý o svoju mašinu a popíja pivo. Po narážke na kombináciu alkoholu a riadenia vysvetlí, že pivo je iba desiatka, je iba jedno a na motorke skôr ako o tri hodiny určite nepôjde.

„Jasné, nezabudnite nás zase vykresliť ako opilcov a narkomanov, ktorí jazdia na motorkách a robia všade bordel,“ hovorí vyčítavo. „My nie sme Pekelní anjeli ani Bandidos (motorkárske gangy, ktoré sa v USA, resp. v Európe „preslávili“ výtržnosťami a páchaním trestnej činnosti), sme normálni ľudia. Ja chodím na zrazy pravidelne, ale nepamätám si, že by niekedy došlo k výtržnosti.“

Motorkári sú dnes možno jedným z posledných symbolov mužov-dobrodruhov. Tí pravoverní sú pre svoju vášeň ochotní obetovať všetko. A neraz to aj robia. Motorky totiž nie sú žiadnym lacným špásom a ich hodnota často dosahuje státisíce korún.“

Možno to tak vyzerá, ale kvôli tomu, že máme drahé motorky a choppre, ešte nemusíme byť všetci milionári alebo mafiáni. Každý druhý z nás je poriadne zadĺžený,“ vysvetľuje Rado, ktorý sa pýši krásnou čiernou Hondou. „Ja som si napríklad okrem pôžičky z banky musel na motorku požičať ešte aj od rodičov a od kamarátov a postupne všetko splácam. Napriek tomu by som sa motorky nikdy nevzdal.“

ANDREJ ŠIMONČIČ