Slovensko spomenul iba v jednom odstavci a tým naznačil, že za nás sa už netreba zasadzovať, pretože ak nepríde k „tragickému zvratu“, pozvánku do NATO máme takmer istú.
Postojom voči pobaltským štátom Havel potvrdil svoju povesť človeka, ktorý solidaritu s „bezmocnými“ povýšil na politický princíp. Súčasne nám dal potichu najavo, že my k tým bezmocným už nepatríme a našou úlohou už onedlho bude vracať východným krajinám podporu, ktorú nám venovali naši západní susedia.
Tým, že nás zo svojho prejavu takmer vynechal, nám zložil kompliment, ktorý je však možno predčasný. „Tragický zvrat“ – a všetci vieme, čo tento pojem znamená – si ešte vždy môžeme privodiť. Neznamenalo by to však len smutný návrat medzi „bezmocných“, bol by to konečný pád medzi tých, ktorým niet pomoci a solidaritu si nezaslúžia.
Za iných okolností by bol onen zvrat len jednou tragédiou s veľkosťou úmernou našej malosti. Lenže okolnosti sú dnes také, že Slovensko na seba prebralo funkciu prvého, ktorý robí brázdu druhej vlne uchádzačov. Vyvíjame na alianciu morálny tlak, aby nám nemala kam uhnúť, ak si chce zachovať tvár. A za nami sa tlačia ďalší, za ktorých sa zasadzuje Václav Havel.
Sami sme sa, možno nevedomky, pasovali za kľúčového hráča medzi uchádzačmi. A keďže tragický zvrat u nás by mohol zvrátiť už aj tak dosť vratkú ochotu aliancie rozširovať sa, môžeme ním spôsobiť tragédiu oveľa väčšieho rozsahu, než je úmerná našej malosti.
Toto Václav Havel síce nemôže povedať, ale našu zodpovednosť za osud rozširovania NATO potichu naznačil práve tým, že nám venoval len jeden odstavec. Je to kompliment a zároveň varovanie, že ak dopustíme „tragický zvrat“, namiesto významného odstavca ostane už len významné ticho.
MARTIN M. ŠIMEČKA
