Pred ôsmimi rokmi názory na rozdelenie štátu rozdeľovali spoločnosť, priateľov, rodiny. Platí to dodnes?
„Platí. Život prináša toľko detailov, že ani nemáme energiu na nejaké vojny alebo dodatočné rozhorčenie. Schopnosť spolužitia považujem za väčšiu hodnotu, ako je samostatnosť. Dnes si však už myslím, že rozdelenie malo aj svoje kladné stránky. Sme na seba odkázaní a nemáme sa na koho vyhovárať. To platí aj pre českú stranu.“
Pamätajú si ľudia na Česko-Slovensko?
„Samozrejme. Osem rokov je krátky čas. Odzrkadľuje sa to v každodennom živote aj v našom týždenníku.“
Platí na slovenských voličov ešte argument, že ten a ten politik nebol za samostatnosť?
„Platí len na stále tú istú stabilnú voličskú porciu. A nie je to náhoda. Ide o určité percento konzervatívnych voličov HZDS a SNS, ktorí majú predsudky a sú predpojatí. Ale čoraz viac sa to stiera.“
Považovali ste zástancov osamostatnenia za nepriateľov?
„Vôbec nie, aspoň pre mňa to určite nepriatelia neboli. Spolužitie je pre mňa veľkou hodnotou, a preto som im len zazlievala, že Slovensko na rozdelenie doplatí. Národ nevchádza do dejín svojou štátnosťou, ale svojou kultúrou. Slovensko kultúrne prekvitalo v Česko-Slovensku. Kultúrna kontinuita by nemala byť prerušená. Je síce oslabená, ale pokračuje. Na Slovensku je o českú kultúru stále veľký záujem. Naopak to neplatí. Myslím si, že záleží len na našej schopnosti vytvoriť také dielo, aby oň záujem bol.“
Aké by samostatné Slovensko malo byť, kam by malo smerovať?
„Do Európy. Prvý krok je schopnosť visegrádskej spolupráce. Musíme sa vyrovnať aj s tým, že demokracia znamená slobodu a určitú bezpečnosť, ale rozhodne nie politický raj.“
Presvedčila vás história, že váš postoj pred rozdelením bol správny?
„Dnes už viem, že pravda má vždy niekoľko variantov. Mala som pravdu, ale mali ju aj tí, čo chceli vyskúšať samostatnosť. Spoločný väčší priestor by mal výhody, ale výhody sú aj v tom menšom. Netrúfam si však nič povedať jednoznačne. Za svojím postojom spred ôsmich rokov si ale stojím.“ (fw)
