FOTO - TASR

ko poľských vlajok. A potom prišli tri výstrely…

Zapotácal sa. Stál za ním poľský kňaz, jeho tajomník monsignor Stanislaw Dziwisz a komorník Angelo Gugel, tí ho zachytili. Krv začala snehobielu sutanu farbiť na červeno. Uplynulo sotva niekoľko minút a tlačové agentúry už hlásili: „Na pápeža Jána Pavla II. bol spáchaný atentát. Svätý Otec je ťažko ranený.“

Auto záchrannej služby závratnou rýchlosťou mierilo k neďalekej Poliklinike Agostina Gemelliho. Ťažko zranený pápež sa slabým hlasom modlil: „Mária, matka moja.“ Monsignor Dziwisz sa skláňal nad ťažko zraneným, ktorý sa mu spovedal. Potom upadol do hlbokého bezvedomia.

Strela vypálená z browningu zo vzdialenosti šiestich metrov prerazila hrubé aj tenké črevo. Chýbalo len niekoľko milimetrov a projektil by roztrhal aortu. Krátko po pol šiestej začal šéfchirurg Francesco Crucitti operovať. Boj o život pápeža trval viac než päť hodín.

V moskovskej budove vedenia sovietskych komunistov sa 5. novembra 1979 zišla osemčlenná skupina sekretariátu Ústredného výboru Komunistickej strany Sovietskeho zväzu (KSSZ). Medzi nimi Viktor Cebrikov, zástupca šéfa KGB, a dôverník generálneho tajomníka Brežneva Pantelejmon Ponomarenko.

Úloha skupiny: vypracovať návrh, ako postupovať proti Vatikánu, kde sídli „poľský“ pápež. Z návrhu vzišiel tajný dokument, ktorý schválilo predsedníctvo strany. Agentom KGB nariadili, aby využili všetky možnosti poškodiť politiku nového pápeža: „Pokiaľ to bude nutné, aj dodatočnými opatreniami, ktoré idú ďalej než obvyklé dezinformácie a diskreditácie.“

Pokyny agentom vydal vtedajší šéf KGB Jurij Andropov. Jeden zo šifrantov Viktor Semjonov, ktorý prebehol na Západ, dosvedčil, že sa v pokynoch nariaďovalo „priblížiť“ sa k pápežovi: „V reči KGB znamenalo slovo priblížiť - likvidovať.“ Akcia však musela prebehnúť tak, aby na KGB alebo iné komunistické tajné služby nepadlo podozrenie. Bolo potrebné nájsť vhodného vraha.

Vraha zadržala mladá rádová sestra z Bergama. Stál vedľa nej. Keď atentátnika odviedli na prvé vypočúvanie, všetko priznal. Má 23 rokov, je turecký občan, volá sa Ali Agca. Zabijak bol sympatizantom tureckej extrémnej pravicovej organizácie Siví vlci. Tvrdil, že na vraždu pápeža ho najala bulharská štátna bezpečnosť. Neskôr výpoveď odvolal a tvrdil, že šlo o jeho vlastný nápad.

V rokoch 1985 - 1986, keď sa konal v Ríme veľký proces s údajnými bulharskými iniciátormi atentátu, Agca svoju výpoveď odvolal. „Som Ježiš Kristus,“ vyhlásil. A vymýšľal ďalej nové a nové verzie. Bolo ich asi sto.

A pápež Ján Pavol II.? V roku 1983 navštívil Agcu vo väzení. Nikto nebol svedkom ich rozhovoru. Pápež mu pri odchode z väzenskej cely požehnal a odpustil mu. V roku 2000 sa taliansky prezident Jána Pavla II. spýtal, či nemá námietky proti predčasnému prepusteniu vraha. Pápež nenamietal. Agcu tak 13. júna 2000 omilostili a vydali do Turecka. Tu si odpykáva trest desať rokov za spoluúčasť na inom zločine - vražde tureckého novinára.

Sudca Rosario Priore, ktorý súdil aj Agcu v lete 2000, poskytol rozhovor nemeckému magazínu Focus. „Dostali sme po roku 1989 informácie o atentáte z Prahy, Berlína a Sofie - nie však z Moskvy,“ hovorí sudca, ktorý je presvedčený, že za atentátom stála bulharská štátna bezpečnosť. Agca podľa Prioreho nepoznal tých, ktorí za atentátom stáli. „Boli by neschopní, keby sa s atentátnikom priamo stretli. Myslím, že vytvorili sieť falošných stôp a informácií, aby sa na nich neprišlo.“

Bude raz pozadie atentátu na pápeža osvetlené? Priore je skeptický. „Je stále mnoho politických kruhov, ktoré nemajú záujem o to, aby vyšla pravda najavo,“ hovorí. A dodáva, že ani Vatikán nezverejnil všetko, čo vie.

PRE SME - RUDOLF STRÖBINGER

Nabudúce - kultúrna revolúcia v Číne