„To je, ako keď ideš po úzkom chodníku vysoko v skalách. Keby si stále vnímala tú hĺbku pod nohami, ľahšie spadneš, ako keď si presvedčená, že ideš po rovine,“ povedal o procese tvorby Aleš Votava v rozhovore, ktorý sme so Silviou Hroncovou robili pre časopis Divadlo v medzičase v roku 1998.

Život Aleša Votavu vyzeral ako nebezpečne krásna cesta po úzkom chodníku vysoko v skalách. Nikdy nechodil po rovine. Nemal rád pohyb v „nevadivom“ strede. Pracoval na náročných projektoch, mal veľké plány. Až do konca.

Zomrel po ťažkej chorobe 8. mája. V auguste by mal tridsaťdeväť rokov.

„Prečo zomrieť?“ pýta sa Žena Muža v Strindbergovej Hre snov. „Lebo uprostred šťastia už klíči zárodok nešťastia,“ odpovedá Muž, „šťastie stroví samo seba ako plameň… nebude horieť večne, táto predtucha konca udúša blaženosť práve na jej vrchole.“ Aleš Votava do tejto inscenácie Divadla Andreja Bagara v Nitre navrhol nezabudnuteľnú živú stenu, za ktorou sme tušili hradbu zloženú „z ľudských tvárí, pýtajúcich sa, zúfalých“, celkom tak ako to Strindberg napísal.

Aleš sa nedožil profesorského veku ako jeho pedagóg z VŠMU Ladislav Vychodil. Značka AV sa však aj napriek neľútostne krátkemu času stala pojmom v slovenskom divadelníctve.

Nie každému sa podarí učarovať divákom tak, ako to dokázal Votava v Shakespearovej Búrke na scéne Slovenského národného divadla. Nie každého autorský rukopis je taký výrazný, čistý, taký individuálny. Formálne znaky úspechu ako trojnásobné udelenie ceny kritiky Dosky za scénografiu, nepodceňoval, ale ani nepreceňoval. Len pred niekoľkými dňami si v Prahe prevzal Cenu Alfréda Radoka za „kulisy“ k Tosce inscenovanej v pražskom Národnom divadle režisérom Vladimírom Morávkom. „Som úprimne rád, že som i ja mohol dopomôcť k tomu, že naša inscenácia vstúpila do dejín českého operného divadla,“ povedal Ľubici Krénovej v rozhovore pre Lidové noviny, ktorý vyjde v najbližších dňoch. Jeho vzťah k opere bol všeobecne známy. „Myslím, že fakt, že mňa vždy lákala opera, má korene v detských zážitkoch.“

Aleš Votava bol vždy viac ako výtvarníkom-profesionálom. Nemal rád nevšímavosť k iným druhom umenia. „Rozdrobenosť umeleckej komunity nás ochudobňuje,“ uviedol v už spomínanom poslednom rozhovore a dodal, „scénografia je vlastne neustálym hľadaním, objavovaním za jej hranicami.“ Aleš toto poslanie vo svojej práci napĺňal až po okraj.

Jeho slová vytlačené pred troma rokmi na obálke Divadla v medzičase dostávajú dnes zvláštnu rezonanciu: „Scénograf, to je akýsi hybrid medzi mysliteľom, kreatívnym umelcom, remeselníkom, psychológom. Musím sa v ňom spájať pán so sluhom. Čudná kombinácia. Každý si musí nájsť svoje riešenie.“ Aleš Votava si to svoje votavovské riešenie nachádzal vždy znovu a znovu. Bol mysliacim, kresliacim, píšucim, spievajúcim. Bol priateľom, kolegom, učiteľom. Ako pedagóg sa vo vzťahu k svojim študentom snažil „stáť vedľa nich ako partner a nevyplašiť jadro ich osobnosti“.

Na stránkach Domina fórum si už nikdy neprečítame, ako vyzerá svet „z jeho hľadiska“.

Vraví sa, že smrť si nevyberá. Niekedy sa však zdá, akoby mala až priveľmi jemný vkus.

ZUZANA ULIČIANSKA