„Pod vplyvom revolučných udalostí roku 1989 a v neistote panujúcich pomerov sa presvedčená marxistka Béžová rozhodla, že bude veriť v Boha,“ začína sa prvá kapitola Katedry paupológie. Príbehy z katedry vymyslenej vedy predstavujú niekoľko variácií postavy presvedčenej exmarxistky Béžovej. Konečne trochu neláskavého humoru!

Nie panoptikum, ale prehliadka zverinca. Nápadné je, že v ňom nie je ani jeden jediný samček. Všetky paupologičky sú ženy, hoci každý, kto niekedy študoval na vysokej škole, vie, že tam figuruje nielen doktorka Béžová, Pichliačová a Sečková, ale aj docent Podrazník, doktor Slizúň, profesor Negramotný a napokon, Prof. PhDr. Parazit, CSc.

Adeptky paupológie sa vyznačujú neprekonateľnou lenivosťou, hlúposťou a hlbokým nezáujmom o čokoľvek iné, než sú tituly, stoličky, zahraničné cesty, dovolenky, prémie, klebety, intrigy a chlebíčky, vytváranie koalícií a aliancií. Keďže tieto prosté tvory nemajú zbytočné starosti, vždy prežijú, aj keby na to bolo treba založiť nové vedné odvetvie. Katedra paupológie je defilé exemplárov, ktoré sa vyvinuli slobodným mutovaním slovenskej socialistickej pavedy. Podobnosť so skutočnosťou je úplne poľutovaniahodná, upozorňuje autor.

Paupológia síce v skutočnosti neexistuje, zato existuje fenomén rýchleho prisatia sa bývalých teoretikov a teoretičiek marxizmu k iným vedeckým smerom, ktoré sú im v skutočnosti úprimne ukradnuté, rovnako ako im bol ukradnutý aj celý marxizmus. Nimi sa virtuálne zaoberajú a nachádzajú v nich bezpečné zašivárne.

Vedecké pracovníčky, ktoré založili katedru paupológie, zmrzačeného marxizmu, trávia svoj život popri vzájomnom ďobaní sa a terorizovaní študentov neprestajným bojom o túto vedu. Pre samý boj im nezostáva čas zaoberať sa ňou, teda prednášať a produkovať nejaké texty. Keď sa hrozba blíži, niektoré sa spíjajú a znečisťujú fakultné koberce. Damoklov meč akejsi vedeckej práce je ich jediným skutočným ohrozením.“ Ako je to vlastne s tým Zajnom a Cajtom?“ pýtajú sa vtedy v zúfalstve.

Autor zjavne vie o literatúre dosť, takže dáva najavo, že mu ide len o to, ako sa podeliť s podobne zmýšľajúcimi o rozkoš škodoradosti. Jazyk pomsty nulám je suverénny, hladký, dôkladne vycvičený. Postavy a dej po čase trošku splývajú, ale početné obete Béžových si ho aj tak vychutnajú.

Okrem toho je Katedra paupológie aj príspevkom do diskusie o povahe vedy. Je to príbeh o tom, ako pojmový aparát doslova dopomáha k žranici. Poslucháči paupológie zahrnujú pri štátnej skúške komisiu priamo naturáliami. Je síce všeobecne známe, že používať cudzie slová ešte neznamená múdrosť, lenže skutočnosť je paradoxnejšia: pojmový aparát sám od seba súka siete, do ktorých sa môže obliecť ktorýkoľvek idiot, a tým pádom sa stať autoritou. Veda je okrem iného aj vhodný spôsob, ako nemyslieť. Preto táto kniha má zmysel pre každého uchádzača o štúdium nejakej spoločenskej vedy, najmä ak sa ňou chce zaoberať na jednej z univerzít Slovenska.