v inej forme ako v bývalom Sovietskom zväze, bývalo. Za štyridsaťpäť rokov si totiž vládnuca Liberálnodemokratická strana vypestovala vo svojom tajomnom zákulisí špecifickú formu mocenskej hierarchie. Džuničiró Koizumi je výnimkou. Hovorí sa preto o malom či väčšom prevrate, revolúcii. Charizmatický dlhovlasý Koizumi, ktorý zbožňuje rock ‘n‘rollovú muziku, heavy metal, krásne dievčatá a jemnú pijatiku saké, ale nevezme do úst cigaretu, získal kreslo šéfa strany, a tým aj premiéra, naozaj nezvyčajným spôsobom. Podporou voličov.

Politická kasta, známa ako brigáda modrých oblekov, musela prvý raz akceptovať vôľu bežných Japoncov a súhlasiť s týmto „drzým a násilníckym“ politikom, ako sa o ňom vyjadril istý parlamentný poslanec. Mocná politická skupina, pôsobiaca takmer ako mafia, nemala však iné východisko.

Džuničiró Koizumi si v deň svojho očakávaného zvolenia v parlamente obliekol sivý oblek so zelenou kravatou. Keď ho ohlásili ako víťaza, ukláňal sa na všetky strany a zachrípnutým hlasom kričal: Gamboro, Gamboro, Gamboro! Slovo, ktoré sa ťažko prekladá, ale znamená čosi ako „urobme to najlepšie!“

Zem sa pohla

Pár dní pred voľbami, ktoré sa konali v poslednom aprílovom týždni, stál na pódiu v bohatej tokijskej štvrti Šindžuku. Ako vždy, aj teraz najmä v obkolesení svojich mladých voličiek. Klasická vzorka jeho voličskej základne. Mnohé ho videli naživo prvý raz a boli ním unesené. Takéhoto muža japonská politika zatiaľ neponúkla. Napokon, neponúkla ho ani teraz. Koizumi nedostal „posvätenie“ od najvyššej straníckej rady. A už vôbec s ním nerátal bývalý premiér Rujtaró Hašimoto, ktorý sa nie tak dávno pošmykol a stratil kontrolu nad dianím v straníckej špičke. Myslel si, že pôjde o dočasné odstavenie, ale stalo sa niečo nečakané. Džuničiró Koizumi síce do poslednej chvíle podporoval bývalého premiéra Moriho, ale zároveň sa už hral na vlastnom piesočku. Umožnilo mu to nechtiac samotné vedenie strany na čele so všemocným Hirom Nonakaom, ktoré prvý raz v dejinách podniklo nevídaný pokus. Nie síce z vlastnej vôle, ale pod nátlakom vyše dvojmiliónovej členskej základne v prefektúrach. Voľby šéfa strany, a teda aj nového premiéra, sa konali vo všetkých 43 japonských prefektúrach a každá mala 3 hlasy. Tento projekt vymyslela analytická skupina zoskupená práve vo frakcii Rujtará Hašimota.

Malo ísť o skvelý strategicko-taktický ťah, pri ktorom mala strana ponúknuť členom viac než len zdanie demokracie, pretože v minulosti sa voľby šéfa strany a premiéra odohrávali vo vnútri nepreniknuteľného skleníka. Fungovalo to nasledovne: zákulisní ťahači bábik vybrali po tvrdom zápase meno lídra v tej chvíli najmocnejšej straníckej frakcie a potom ho formálne zvolili za šéfa strany i vlády, čím dostal kľúče od najvyššieho úradu kantei. Až potom sa zvykli konať parlamentné voľby, v ktorých dosiaľ nedošlo k nejakému čo len trochu nežiaducemu pohybu.

Tentoraz sa však mocenské jadro prerátalo. Nechtiac poskytlo priestor charizmatickému mužovi, ktorý sa síce už viac razy pokúšal dostať do priazne najmocnejších, ale nikdy neuspel. Výsledok volieb bol teda poriadnym zemetrasením. Do čela strany a krajiny sa dostal muž, ktorý nemal podporu najmocnejších mužov straníckej špičky. Rujtaró Hašimotó vraj nechcel veriť vlastným očiam, keď sa dozvedel výsledky, a do poslednej chvíle vraj dúfal, že sa stalo niečo podobné ako pri amerických prezidentských voľbách. Ale nie, japonská precíznosť ponúkla čistý a presný výsledok. Aj v prefektúrach, aj v parlamente. Koizumi získal 141 hlasov z prefektúr a 346 v parlamente. On sám to vyjadril slovami z obľúbeného Hemingwaya: Zem sa pohla.

Znovu sa oženiť nechce

Mnohí tvrdia, že Džuničirá dostali do premiérskeho kresla najmä mladé ženy. Je iní ako jeho predchodcovia, ktorých dosadzovali za premiérov zákulisné mocenské bloky. Má 59 rokov, ale pôsobí mladistvo a silne. Zbožnuje hudbu a tradičné operetné divadlo kabuki. Netají, že po večeroch zbiera energiu v striptízových baroch na tokijskej Ginze, že najväčšiu radosť mu robia tanečnice a že má niekoľko intímnych priateliek. Môže si to dovoliť najmä preto, že je slobodný. Rozviedol sa takmer pred dvadsiatimi rokmi s oveľa mladšou manželkou, s ktorou má dvoch synov. Na otázku, prečo sa neožení, keďže by si mal z čoho vyberať, odpovedá: „Neožením sa preto, aby som sa nemusel druhý raz rozvádzať!“

Džuničiró sa však oženil s politikou. A ako teraz vysvitá, na funkciu premiéra sa pripravoval počas celej svojej politickej kariéry. Všetko si presne vykalkuloval. Aj politický nezávislý postoj, hoci vždy poslušne prikývol, aj starostlivo pestovaný imidž moderného vzhľadu. Do japončiny vniesol anglické slovíčka, a to nie iba ako výsledok niekdajšieho štúdia v Londýne, ale aj ako výraz novej skutočnosti, ktorú jeho politickí kolegovia podcenili. Hisaši Akiro, politický komentátor prestížneho magazínu AERA, napísal: „Koizumi sa stal preto takým populárnym medzi ženami, lebo ženy zbožňujú tvrdých mužov.“

Koizumi naozaj pôsobí ako tvrďas. Nielen na ženy, ale aj na mužov. A nielen na Japoncov. Veď tomuto reformátorovi sa podarilo narušiť politickú štruktúru takmer polstoročia vládnucej Liberálnodemokratickej strany, z ktorej radov vyšiel.

Keď v roku 1969 končil štúdium na Londýnskej univerzite a dostal správu o otcovej smrti, odcestoval na pohreb a zároveň sa rozlúčil so školou. Mal však už za sebou prestížnu japonskú univerzitu Keio, kde vyštudoval ekonómiu. Jeho otec bol členom Diet – parlamentu a syn chcel nastúpiť na jeho miesto. Hoci v prvých voľbách prehral, rozhodol sa, že politiku z povinnosti voči otcovi už neopustí. Prijal miesto tajomníka známeho poslanca Takea Fakudu, ktorý sa neskôr stal premiérom. Styky s ním Džuničiróvi výdatne pomohli. Ako začínajúci politik veľmi rýchlo pochopil štruktúru japonskej politickej scény, a teda i to, že sa musí pripraviť na dlhoročný zápas. V krajine, kde je cisár takmer Bohom, majú najvyššie autority nepredstaviteľnú moc. Nielen v politike. Kto mal možnosť zblízka vidieť fungovanie hocijakej firmy, vie, o čom je reč. Ale Džuničiró bol iný. Hoci bol poslušný, chystal sa na veľký skok. Tušil, že ak sa na cieľ sústredí, raz ho dosiahne. Získanie kresla najvyššieho šéfa znamená pre neho preto oveľa viac než pre jeho predchodcov. Považuje to za naplánovaný dar osudu, nie za výsledok tvrdých zákulisných bojov jednotlivých frakcií v strane, ktorá v Japonsku stále vládne. Aj keď svoje prvé voľby do parlamentu prehral, od roku 1972 sa už snažil, aby poslanecké miesto neopustil. Viac razy však prijal rôzne ministerské posty. Keď bol ministrom zdravotníctva, odštartoval nebývalú kampaň proti fajčeniu a odvtedy musia Japonci za škatuľku cigariet poriadne zaplatiť. Vysoká časť daní ide do rozpočtu na zdravotnícku starostlivosť.

Gerald Curtis, bývalý riaditeľ Východoázijského inštitútu na Columbijskej univerzite v USA, hovorí: „Koizumiho víťazstvo odráža kolaps stroja japonskej politiky. Nestalo sa to cez noc. Ide o vývoj posledných rokov. Liberálni demokrati stratili kontakt so zmenami. Súčasné Japonsko je inou krajinou, než bolo v roku 1955, keď sa strana dostala k moci. Zmenili sa hodnoty. A práve tieto zmeny naštartovali Koizumiho víťazstvo. Návrat na starú cestu japonskej politiky je už nemožný. Japonsko týchto dní nemožno už porovnať ani s pomermi, ktoré tam vládli týždeň pred voľbou premiéra.“

Vodca s víziou a cieľom

Ešte pred desiatimi rokmi udávalo Japonsko popri Amerike a vtedajšom západnom Nemecku tón svetovej ekonomike. Stalo sa symbolom úspechu, až zázraku. Samozrejme, najmä zásluhou miliónov oddaných pracovníkov. Pre Japonca vždy znamenalo oveľa viac pracovať pre krajinu než pre seba. Ale hospodársku recesiu, ktorá postihla Japonsko nebývalou mierou najmä pre krach bankového systému a finančných inštitúcií, nedokázala krajina najmä pre neschopnosť doterajších vlád zvládnuť. Ešte teraz si musí vláda požičiavať od ústrednej banky každú hodinu celých dvadsaťštyri hodín denne štyridsať miliónov dolárov. Inak by vôbec nebola schopná čeliť deficitu, s ktorým si chce okrem iných vecí poradiť nový premiér.

Džuničiró sa predstavil ako reformátor a japonské ženy, ktorým pripomína výzorom Beethovena, ho dotlačili na najvyššiu priečku moci. Tvrďas to ocenil a do vlády vymenoval päť žien, čo vyvolalo v mužskej populácii šok. Aj kreslo ministra zahraničia získala žena, vplyvná politička Mamiko Tanaková, dcéra Kakueia Tanaku, bývalého silného muža Liberálnodemokratickej strany. Voľby jasne ukázali, že japonská politika sa musí zmeniť. Zákulisné ťahy sprevádzané korupčnými škandálmi by sa mohli stať minulosťou. V prípade Koizumiho sa prihodila nevšedná vec: vybrali ho voliči, bežní ľudia, ktorí uverili jeho otvorenej rétorike, slovám o reforme.

„Ak to nedokážeme teraz, tak možno už nikdy,“ vyhlasoval Džuničiró na predvolebných mítingoch. S jeho obľúbenosťou sa muselo zmieriť aj tajomné vedenie strany. Mužom v pozadí napokon nič iné neostávalo. Strana nemá v súčasnosti politika podobného formátu. Koizumi však nie je sám. Má podporu roztratených disidentov vo vnútri politického establišmentu. Toru Dai, generálny tajomník liberálnych demokratov v prefektúre Mijaži, hovorí: „Ľud rozhodol a vzal politiku do vlastných rúk.“

Vyše osemdesiatpercentná ľudová podpora pre charizmatického predsedu vlády hovorí za všetko.

Ale až koncom júla sa uvidí, či jeho úsilie korunované víťazstvom nebolo zbytočné. Budú sa totiž konať voľby do hornej komory parlamentu. Môže sa prihodiť niečo, čo by spôsobilo spiatočku. Koizumi môže svojím terajším vplyvom dopomôcť poslancom svojej strany k rozhodnému zisku a potom sa dočkať sklamania. Stará politická garda sa môže znova nadýchnuť a zmiesť ho zo stola. Džuničirío Koizumi však tvrdí, že minulosť sa nevráti. Je predstaviteľom novej politickej generácie. Ak by skončil ako Gorbačov, mal by smolu, hoci Japonsko by sa po jeho odchode určite nerozpadlo. Iba by sa znova oddialila potreba zásadnej politickej reformy. Lebo, ako sa ukazuje, v problémoch sa ocitlo najmä zásluhou skostnatenej politickej gardy.

O Koizumim sa veľmi dobre vyjadruje Jasuhiro Nakasone, tiež bývalý premiér, ktorý sa pokúsil o reformy už dávnejšie, ale vlastní ho zrazili na kolená. Hovorí: „Japonsko má teraz vodcu s víziou a cieľom.“ A Koizumiho rival Šizuka Kamei vyhlásil: „Vyzerá ako biely rytier na koni spravodlivosti. To našich voličov oslovilo.“

MICHAL HAVRAN