Svetový šport z času na čas vzruší úplne nečakané víťazstvo. Stáva sa to aj v takých odvetviach, v ktorých sú bookmakeri ochotní vsadiť do stávky hoci aj vlastnú hlavu v presvedčení, že favorit odolá všetkému zlu a znovu zvestuje: Som stále najlepší! Lenže niekedy nastane okamih, keď zlyhajú aj najsuverénnejšie hviezdy. Pred dvoma týždňami sa o tom neďaleko juhoafrického Johannesburgu presvedčil profesionálny boxerský kráľ v ťažkej váhe z britských ostrovov Lennox Lewis. Muž, ktorý obral o titul Američana Evandera Holyfielda, dostal v 35 rokoch takú lekciu, aká sa v najprestížnejšom profiringu vidí snáď len raz za štvrťstoročie. A mnohí odborníci, najmä v Spojených štátoch, tvrdia, že knokaut, ktorý zasadil 28-ročný Američan Hasim Rahman uctievanému Angličanovi, vojde do boxerskej histórie ako jej najväčšia senzácia. Nielen preto, že bookmakeri favorizovali obhajcu šampiónskych opaskov boxerských organizácií WBC a IBF Lennoxa Lewisa v absolútnom kurze 20:1.Ešte stále nedokážem pochopiť, čo sa vlastne stalo. Ten úder prišiel z ničoho nič. Nerátal som s ním. Ale dopadol na moju bradu ako tá najťažšia rana kladivom. Vôbec som ho nepostrehol.

Boxerský šampión Lennox Lewis po dueli s Hasimom Rahmanom

Čakanie na šťastný úder

Lucky Punch. Takto sa v boxerskej terminológii nazýva zásah, ktorý všetko rieši. Šťastný úder rozhoduje v boxerskom ringu neraz aj pri tých najúmornejších pätnásťkolových maratónoch. Príde okamih, keď už obaja borci ledva stoja na nohách, a vtedy jeden z nich zaregistruje, že súper na sekundu-dve ochabne, nadýchne sa, či zmení polohu ťažiska nôh. Ak útočník pozbiera všetky sily na akciu, prichádza pre pasívnejšieho súpera pohroma. Skúsenému borcovi zvyčajne na to vystačí rýchla pravo-ľavá kombinácia, zakončená direktom silnejšej ruky, inokedy sa z úklonu vymrští zospodu hák rovno na bradu. A je koniec.

V novovekej histórii boxu je dosť prípadov, keď sa zápas skončil práve šťastným úderom. V 30. rokoch 20. storočia sa to darilo legendárnemu Joeovi Louisovi, ktorý počas svojej dlhej aktívnej činnosti (od roku 1934 do 1951) vybojoval v profiringu 71 zápasov, z nich 68 víťazných a až 54 ráz skončil zápas knokautom. Po ňom bol ďalším neporazeným šampiónom Američan talianskeho pôvodu Rocky Marciano, história zaznamenala aj mená Floyda Pattersona a Sonnyho Listona. V 60. rokoch prišla éra Muhammada Aliho, ktorý dokázal v ringu nielen „baletiť“, ale aj zasadiť ničivé údery. Joe Frazier a George Foreman, najväčší Aliho súperi, boli ďalšími boxermi, ktorí dokázali využiť veľmi často prvých päť kôl na to, aby zaúradoval ich Lucky Punch a z ringu si odniesli ťažké milióny. Posledné desaťročie sa v ringu nieslo v znamení Mika Tysona, ktorý najčastejšie zo všetkých položil svojich sokov na lopatky neraz hneď v 1. kole, ba aj v prvej minúte. Nie div, že víťazovi sa za také expresné nástupy ukončené šťastným úderom dostalo od rozčarovaných divákov, ktorí za nemalé vstupné túžili vidieť dlhšie divadlo, aj piskotu.

Pravidlom však bolo – ak pridáme mená ako Riddick Bowe, Evander Holyfield či Lennox Lewis, že šťastným úderom vyhrávali vždy favoriti. Až doteraz.

Africké prekvapenie

Pamätníci veľkých drám v ringu iste nezabudli na duel dvoch legiend – Muhammada Aliho a Georgea Foremana v zairskej Kinshase. Bolo to 30. októbra 1974, keď Ali v 8. kole súboja uštedril Foremanovi ľavým direktom k. o. a po druhý raz sa stal šampiónom. Pozoruhodnosťou tohto súboja o trón (Ali si tu vybojoval po druhý raz titul šampióna) bola aj prítomnosť amerického spisovateľa Normana Mailera v hľadisku, ktorý o tomto jednom-jedinom boxerskom zápase napísal knihu s názvom Boj.

Viac ako štvrťstoročie musel potom africký kontinent čakať na to, aby sa stal znovu svedkom veľkého súboja o opasok v najprestížnejšej hmotnostnej kategórii. „Ťažká váha“ odjakživa láka, a tak aj aprílový súboj vyzývateľa, 28-ročného Američana Hasima Rahmana s úradujúcim šampiónom, o sedem rokov starším Londýnčanom Lennoxom Lewisom, mal mať svoju príťažlivosť. Všetky tromfy mal v rukách Lewis. Mal za sebou ďalší triumf nad Holyfieldom a vedomie, že problémový Tyson sa len tak ľahko na piedestál nevráti. Z neznámeho Američana menom Hasim Rahman strach nemal. Pred zápasom sebavedome vyhlasoval: „Viete, koľko mu dávam? Nanajvýš štyri až päť kôl. Potom dostane príučku. Takže bude mať čo robiť, aby sa stihol predviesť.“

A Hasim Rahman, rodák z Baltimoru v americkom Marylande, ktorý mal do súboja s Lewisom na konte 34 víťazstiev, z nich 28 k.o. a dve prehry, sa snažil byť počas váženia i tlačovky skôr vtipný. „Lennox je síce medzi povrazmi silný, rýchly a nebezpečný ako lev, nezabúdajte však na to, že ja som lovec a zabijak levov,“ vyhlásil.

Údery prvého gongu zaduneli v skorých ranných hodinách afrického času – o pol šiestej. Preto, že v USA bolo vtedy neskoro večer, čo je pre príjmy z reklamy najdrahší televízny vysielací čas.

Lewisova slabá chvíľa

Začiatok súboja nenasvedčoval, že by sa mal Lewis vo svojich sebavedomých predpovediach zmýliť. Bol aktívnejší, kým Rahman sa sústredil skôr na obranu. Postupne si však Lewisa „oťukal“ a v piatom kole začal byť aktívnejší. Pol minúty pred koncom piatej trojminútovky sa však zazdalo, že Angličan má problémy s dychom. Na okamih spustil ruky, zatváril sa ležérne, akoby sa zľahka pousmial. Žeby zaváhanie, podcenenie papierového outsidera? Boxerovi s arabskými koreňmi z Baltimoru nebolo viac treba. Spozornel, vyrazil do útoku a mohutným pravým hákom poslal Lewisa na podlahu ringu.

„Do tohto úderu som vložil všetky sily. Vedel som, že práve teraz môžem a aj musím rozhodnúť,“ povedal po zápase šťastný borec, nezabudnúc na silný zdroj svojej motivácie. „Allah vyslyšal moje modlitby. Som mu za to vďačný, pretože som sa k nemu modlil aj počas tréningov. Je to krásne, veď to všetko vyriešil jeden-jediný úder!“ Povestný Lucky Punch.

Po Rahmanovom háku nastal v ringu nevšedný obraz. Američan výskal s rukami nad hlavou od radosti i úžasu, kým veľký šampión stále lapal na zemi po dychu. Ani po odpočítaní rozhodcu nebol Lewis schopný vstať, nieto ešte pomýšľať na pokračovanie v boji. V okamihu, keď sa vymrštila Rahmanova pravačka, časomiera ukazovala 2:32 minúty 5. kola. Boxerský svet zažil šok – jeden z najväčších favoritov duelu o šampiónsky opasok v histórii zhasol po knokaute.

„Nie, žiadny zápas Lewis – Tyson nebude! Teraz som tu ja!“ kričal Rahman vo vytržení.

„Lewis síce skúšal diktovať tempo, ja som mu to však nedovolil,“ hodnotil už sebavedome po zápase, kým šampión po tom, ako sa prebral z mrákot a sklamania, zvolil pokorný tón: „Naozaj som sa cítil dobre. Všetko išlo podľa predpokladov, normálne, v žiadnom prípade som sa necítil tak, žeby som mohol prehrať. Naraz ma však presne zasiahol, hádam po prvý raz nebezpečnejšie. A – vidíte. To sa však v boxe stáva,“ povedal bývalý šampión, ale hneď aj pomýšľal na odvetu. „Tú prehru mu musím predsa vrátiť aj s úrokmi,“ zastrájal sa mohutný Angličan.

A už o niekoľko dní agentúry vyťukali správu, podľa ktorej by sa mal ich ďalší súboj uskutočniť 18. augusta. Rahman by sa však mal najskôr stretnúť s Mikom Tysonom. Tysonov poradca to považuje za povinnosť, pretože jeho boxer je prvý v rebríčku WBC. „Rahman vlastní pás tejto organizácie, preto je Tyson zákonným vyzývateľom,“ povedal Shelly Finkel.

Triumfálny návrat

Palcové titulky v amerických novinách zvestovali, že „nebesá spadli na zem“ a profesionálny ring zažil najväčšie prekvapenie vo svojej histórii. Dokonca väčšie, ako keď Buster Douglas zvíťazil pred 11 rokmi v Tokiu nad veľkým Mikom Tysonom. Znalci však hneď aj tvrdili, že oba tieto súboje mali jedno spoločné – chvíľkovú nepozornosť favorita. Tá v prípade Lennoxa Lewisa vyplynula aj z jeho sebavedomia. Prístup Lewisa bol prístupom vopred korunovaného kráľa, ktorý o svojej neohrozenosti ani na okamih nepochybuje. Chyba. A ešte väčšia bola v podcenení systematickej prípravy pred takým vážnym súbojom. A tak aj mnohí priaznivci teraz Lewisovi vyčítajú, že sa pred zápasom zbytočne rozptyľoval. Ešte dva týždne pred prvým gongom v ringu nakrúcal v Hollywoode film Oceans ‘Eeleven, v ktorom sa objavil po boku Julie Robertsovej. Ďalšiu slávu zažil počas nakrúcania s Bradom Pittom.

To všetko bolo pre sebavedomého Lewisa dôležitejšie než nejaký Rahman. Dokonca aj do Juhoafrickej republiky priletel iba 11 dní pred duelom, čo podráždilo viacerých jeho stúpencov. Veď len čas potrebný na aklimatizáciu v nadmorskej výške 1600 metrov sa odhaduje na dva až tri týždne.

Naopak, Hasim Rahman takmer celý rok v JAR trénoval. Aj preto ho možno aj v Amerike málokto poznal. Veľkú popularitu si však získal medzi obyvateľmi Johannesburgu napríklad návštevou AIDS centra, kde sa pozhováral s chorými. Denne sa tiež chodieval modliť do miestnej mešity.

Skala, ako Hasima priatelia prezývajú, sa mohol teda triumfálne vrátiť do rodného Baltimoru a všetkým ukázať opasok šampióna.

„Tak som vám ho priviezol,“ hrdo ho vytiahol počas súkromnej oslavy, na ktorej sa zúčastnila jeho rodina a okolo päťdesiat najbližších priateľov. V ten istý večer sa konala verejná recepcia, ktorú na Rahmanovu počesť usporiadal starosta Baltimoru Martin O‘Malley. Zvláštnosťou je, že v tomto meste sa podobné oslavy konali zatiaľ iba dva razy. Najskôr, keď futbalisti Baltimore Ravens vyhrali slávny Super Bowl, a druhý raz po tom, čo sa tím University of Maryland dostal do finále prestížnej basketbalovej súťaže.

Hasimovi prišiel po príchode domov zablahoželať aj jeho prvý tréner, dnes už 82-ročný Mack Lewis. „Tomuto človeku by som chcel poďakovať za všetkých najviac,“ povedal na recepcii Rahman. „To on ma prvý raz priviedol do telocvične.“

MARTIN PRÍBELSKÝ