Medzi jednu z mála satisfakcií literárneho kritika patrí fakt, že sa jeho kritiky aj po rokoch čítajú lepšie ako knihy, o ktorých písal; že pretrvali a na ich záveroch netreba nič meniť. K tomuto druhu výkonov možno zaradiť i časopisecké práce Valéra Mikulu, vychádzajúce v poslednom desaťročí knižne: Literárne observatórium (1989), Nečakanie na lepšie časy (1999), Na zapadákove nič nového (1999) a najnovšie 5 x 5 a iné kritiky (L. C. A. Levice, 2000). Recenzie, články, úvahy, rozhovory, poznámky a publicistika tvoria ich náplň a vo svojom súhrne predstavujú spoľahlivý základ pre budúci literárnohistorický výskum obdobia sedemdesiatych, osemdesiatych a deväťdesiatych rokov.

Sám Mikula síce - podobne ako Milan Hamada, s ktorým má viaceré spoločné črty - začínal ako literárny historik a literárny vedec, ba dokonca je autorom básnickej zbierky, no k jeho ozajstným živlom treba rátať kritiku esejistického typu. Nad všetku pochybnosť to potvrdzuje táto posledná kniha a v nej najmä príspevky, ktoré vychádzali ešte v nezmatičnených a neprovinciálnych Slovenských pohľadoch v rubrike 5 x 5.

Rubrika patrila ku skvelým vynálezom kultúrneho časopisectva vôbec: oslovený kritik musel piatimi vetami vystihnúť recenzované dielo a aj tá päťka v názve navodzovala istú konkrétnu predstavu, hoci to vonkoncom nebolo myslené ako tribúna na známkovanie literatúry. Ak bol priestor na vyslovenie názoru na jednej strane vopred limitovaný, na druhej strane - paradoxne - poskytoval veľa možností: pri problematických knihách ste sa museli rozhodnúť, či tých päť viet bude len strohým verdiktom alebo ironizujúcou parafrázou knihy. Pri iných, nie celkom nanič dielach, či dáte prednosť komprimátu formálno-ideových znakov diela, alebo vypichnete jeho najvýraznejšie myšlienky; pri ďalších, kvalitných dielach, či ich zaradíte len do autorovho, alebo i do celkového kontextu, či si vyberiete iba hrozienka, alebo vychutnáte celý koláč. Päťkrát päť vydávalo tiež vysvedčenie o kritikovi, lebo tu sa dala ľahko zistiť jeho vtipnosť alebo len snaha o vtipkovanie, zargumentovaná pravda alebo len bohorovné tvrdenia.

Mikula vynikajúco vymanévroval zo všetkých nebezpečenstiev, keď čítal Kasardu, Bodeneka, Farkašovú, Štepku, Hudeca, Strážaya a iných, mladých, starých, renomovaných i začínajúcich autorov. Má dar lapidárnosti; ak sa smiem pohrať so slovom, darí sa mu ulapiť podstatu diela a nadovšetko vie neopakovateľne formulovať svoj názor, ktorý má vždy esprit, no často je nemilosrdný, krutý, bezohľadný. Nepozná povinné vzdávanie úcty (napríklad pri Rúfusovi alebo Mihálikovi): rozkošne zakončil svoje päťvetie o Mihálikovej zbierke, narážajúc na jeho niekdajšie radcovstvo mladým básnikom v Novom slove: „Čítal som od vás lepšie básne, nevzdávajte sa však, píšte ďalej a časom sa ohláste.“

V Mikulovej knihe sú zaradené aj články dlhšie, kde si tento ostrieľaný, výborne strieľajúci a triafajúci kritik vzal na mušku i diela ďalších spisovateľov. Aj tu však ostal sám sebou: ak mu čosi nie je po chuti, povie to naplno, ak ho niečo chytí za srdce (lebo okrem bystrého rozumu má aj tento orgán), nehanbí sa to priznať.

(Autor je literárny kritik)