FOTO – FIONA RUKSCHCIO

Keď som pred rokmi s napätím čítal Borgesovu esej o neviditeľnej knižnici, ktorú vymyslel vo svojej fantázii tento spisovateľ, vonkoncom som netušil, že uplynie pekných pár rokov a navštívim rovnako kurióznu, no reálne existujúcu knižnicu nečítaných kníh.

Naozaj čosi také jestvuje a na dosah ruky, vo Viedni. Tu sa pred tromi rokmi rozhodol rakúsky výtvarník Julius Deutschbauer (na snímke) realizovať svoju originálnu myšlienku a založil neoficiálnu inštitúciu, ktorá nemá stabilné miesto a momentálne jej poskytlo strechu nad hlavou Freudovo múzeum na Berggasse 19. Knižnicu tvoria exempláre, ktoré majiteľovi podonášali a donášajú nie nejakí chronickí nečitatelia, ale ľudia, čo sa na čítanie určitých kníh chystajú s oným povestným predsavzatím „toto si musím rozhodne prečítať“, no nikdy sa k tomu nedostanú.

Vo fonde knižnice je približne päťsto kníh: našiel som tu Joyceovho Ulyssesa, Tolstého Vojnu a mier, Marxov Kapitál, dvanásť zväzkov Stalinových spisov, Danteho Božskú komédiu, Proustovo Hľadanie strateného času, ba aj Němcovej Babičku, Die Grossmutter. Každá kniha má na chrbte nálepku s textom: Túto knihu ešte nečítal XY a evidenčné číslo.

Knihy tu však len tak neležia. Majiteľ organizuje rozličné akcie, diskusie na kdejaké témy, prezentácie autorov a dokonca krúžky háčkovania (dečky sú vystavené). Neraz sem prídu aj darcovia a dočítavajú svoje darované knihy. Čulý návštevnícky ruch zväčšuje majiteľ nalievaním červeného a bieleho vína, je to prosto netradičné a neformálne „obcovanie“ s kultúrou, ktoré našlo neobyčajnú odozvu, takže „kópiu“ knižnice neprečítaných kníh urobili už aj v Nemecku.

Navyše Julius Deutschbauer vydal v týchto dňoch knihu Knižnica neprečítaných kníh v pätnástich portrétoch (Die Bibliothek ungelesener Bücher in fünfzehn Portraits), kde uverejnil rozhovory s najčastejšími návštevníkmi. Natrafil som tu aj na jednu recenzentku. Tieto presne datované rozhovory sú myslené trochu ako recesia, trochu ako vtipná hra, no otázky, takmer rovnaké pre každého, smerujú často k podstate veci: čo oslovený návštevník očakáva od knihy vôbec a od neprečítanej osobitne (rozkošná je otázka: ako často ste túto knihu ešte nečítali?), akú predstavu má o vzťahu medzi autorom a jeho dielom, kedy a ako číta knihy, či si texty podčiarkuje, kedy a za akých okolností sa ku knihe dostal, čo mu evokuje jej názov a podobne. Deutschbauer svoje interview často končí otázkou, čo sa má návštevníka ešte opýtať, a takto akoby naznačoval, že už nevie, ako ďalej, no touto otázkou v skutočnosti hovorí, že dialóg o knihách, aj nečítaných, môže byť nekonečný.

Nápad sústrediť neprečítané knihy na jedno miesto vychádza z dobrej psychologickej hypotézy: prirodzená zvedavosť sem láka čím ďalej, tým viac ľudí, a tak sa z neprečítaných kníh môžu stať prečítané.

To koniec koncov potvrdila jedna z interviewovaných, keď povedala, že svoju knihu doniesla so zámerom, že ju tu dočíta. A to sa dá robiť každý deň od 9.00 do 17.00 h.