V jeden novembrový deň vo vybičovanej atmosfére chytil nôž a bodol ním opitého otca. Pichol ho, lebo mu dal zaucho pre poznámku v žiackej. Otec zomrel. Štvrták, úplne opačný typ ako budúci rambovia, impulzívne zabil otca, lebo po celý život od neho nepoznal nič než hnev a týranie. A ešte pach alkoholu.
Chlapca, obeť rodinných okolností, vzhľadom na maloletosť trestne nestíhali.
Čo robí Michal dnes
Dnes žije Michal s mamou a sestrami v krízovom centre a chodí do novej školy. Zmenil sa na introverta, stratil záujmy. Hoci v škole ho chvália, vo vnútri má priepasť. Prežíva hlbokú traumu, dlhodobé týranie sa mu prinavracia ako nočná mora. Stále potrebuje psychológa. Už nechce byť novinárom, ale zámočníkom. Od onej udalosti ho priťahujú kľúče a má zvláštny vzťah k dverám, stále by ich otváral a zatváral.
Podľa Michalovej matky mal tragický vývoj v rodine dlhú predohru.
„Viem, že to, čo Michal spravil, nechcel urobiť. Keby sa to nestalo takto, skončilo by sa to tým, že by ho muž raz uškrtil. Vo viacerých novinách sa písalo, že ja som vraj už predtým opustila rodinu a deti nechala otcovi. Nie je to pravda. Pošpinili ma bez toho, aby sa ma niekto opýtal. Ja nie som sviňa. To muž ma dvakrát vyhodil. Preto som odišla. Keby som niečo na minulosti mohla zmeniť, zobrala by som muža a dala ho liečiť z alkoholizmu.“
Pani Karla, Michalova matka, sa vydala na Slovensko z Čiech. Jej manžel tam vojenčil. Pil vraj už vtedy. Nikdy však netušila, že sa z neho vykľuje tvrdý pijan, ktorý bije a týra rodinu.
Nechcela veriť
V osudný novembrový deň sa správu o zabití dozvedela od staršej dcéry. „Vydesene mi telefonovala, že Michal pichol otca nožom. Neverila som, na prvýkrát som zložila. Nato telefonovala druhýkrát. Aj vtedy som to brala, že je to manželova habaďúra. Poznala som syna. Nevedel sa brániť. Do telefónu som hovorila, že to nie je pravda. Išla som do Studienky z Bratislavy aj s bratom. Neverila som, až kým som nezbadala policajtov pri dome. Brat im ešte vynadal, či na toto čakali – keď som ich predtým prosila o pomoc, tak nepomohli! Hovorili, že sa čaká na kriminálku. Trvalo to asi dve hodiny.“
Michala vzali na druhý deň do psychiatrickej liečebne v Pezinku. Dcéry zostali u babky v Bratislave. Pani Karla strávila s Michalom v liečebni dva týždne. Medzitým jej volali zo sociálky z Malaciek, že jej rodinu nemajú kde umiestniť, lebo vraj má deti a existujúce centrá pre rodiny v núdzi prijímajú len ženy a deti zvlášť. Vhodného zariadenia skrátka nebolo. Zopár krízových domov tu síce funguje, ale miest je málo. Riešenie sa napokon našlo v Nitrianskom kraji.
„Keď ma muž prvýkrát vyhodil, vlani v lete, o tri-štyri dni som bola na sociálke,“ spomína pani Karla. „Dovtedy som sa nikdy neobrátila o pomoc, hoci ma bil. Mala som strach. Prosila som na sociálke, nech odtiaľ dostanem aspoň deti. Aj v škole vedeli, že ich otec bije, i keď ony to nemohli povedať. Michal to raz povedal kamarátovi, ten to povedal svojmu otcovi a Michal dostal výprask. Muž všetkým v rodine nakričal, že musia byť ticho. Chodil robiť na 12 hodín elektrikára do Bratislavy. Pil aj v robote, nielen doma. Zamestnávateľovi to asi neprekážalo.“
Čo oni môžu?
Pani Karle na sociálke pomôcť nevedeli. Krízové centrá sú pre maloleté deti s narušenou výchovou, nie pre pobyty s matkou. Často sú v koncoch aj kurátorky, lebo náš sociálny systém neodlišuje týranú a asociálnu ženu.
„Mestskí policajti z Malaciek raz so mnou prišli aj k nám domov, ale muž ich poslal preč. Policajti mi hovorili – čo my môžeme, keď nás nepustí dnu. Choďte spať k susedke. Oni by vraj mohli niečo urobiť, až keby to dieťa z domu volalo o pomoc. V rodine ma zastúpila najstaršia dcéra. Má trinásť. Keď bola menšia, bil aj ju. Osemročnú ju raz tak dobil, že na druhý deň nešla zo školy domov, ale ušla. Policajti ju večer priviedli a ona povedala, že chce ísť radšej do detského domova. Potom bil mňa a Michala, ušetril len malú Lucku. Stupňovalo sa to, keď sme sa presťahovali z Budmeríc do Studienky k mužovej babke. Žila tam sama. Aj k nej bol surový. Svokra žila v Bratislave a nemala ma rada. Ja som jej hovorila – buďme k sebe aspoň slušní. To ona ho huckala proti mne. Myslím, že u môjho muža sa to všetko začalo tým, že mal asi zlé detstvo, jeho otec bil jeho matku a on to videl.“
Krízové centrum prichýlilo pani Karlu a deti na pár mesiacov. Podľa pracovníčok centra ideálne by to bolo na dva-tri mesiace. „Za taký krátky čas sa však nemôžu postaviť na nohy,“ hovorí riaditeľka Mariana Kováčová z neziskovej organizácie Slonad Nitra – Centrum Slniečko, ktoré krízové centrum prevádzkuje. „Kým si rodina vybaví majetkové veci, predá starý dom, zariadi nové bývanie, prácu, prejdú celé mesiace. A návrat späť je nemožný kvôli obnoveniu traumy. Snažíme sa aspoň, aby tu rodina nabehla na samostatný život.“
Pani Karla tvrdí, že jej vzťah s dcérami sa nenarušil. Priznáva však, že vzťah so synom má veľmi komplikovaný, Michalovo správanie k nej sa zmenilo. Je ťažko zvládateľný, poznačený minulosťou. Pred dvoma týždňami šiel na pozorovanie do nemocnice. Matka tuší, že dohľad lekárov bude potrebovať dlhodobo, možno celý život, a na nejaký čas pôjde aj do diagnostického ústavu.
TÁŇA RUNDESOVÁ
