Dnes sa mi stala vtipná vec.
Vošiel som do kníhkupectva, chytil som do ruky prvú knihu, pozrel som si kapitolu, ktorá sa mi zdala zaujímavá, a začal som čítať svoj vlastný text spred ôsmich rokov. Takto sa začína blog šéfa sme.sk Tomáša Bellu, ktorým sa minulý týždeň začala plagiátorská kauza nového člena licenčnej rady Pavla Dinku.
O deň neskôr sa v konkurenčnom denníku objavila infografika jasne odkopírovaná z týchto novín. Tento stĺpček zas vznikol na podnet kolegu, ktorý si všimol nahromadenie plagiátorských káuz za tento týždeň.
Novinári bežne sledujú prácu a postrehy kolegov – inšpirovať sa je normálne, kradnúť nápady je nesprávne. Kde je hranica?
Dinkov prípad je vďačný pre svoju jednoznačnosť. Doslova opísať text a neuviesť jeho autora je zlé, nech sa na to pozriete akokoľvek. Prípad infografu je o čosi zložitejší. Obrázky síce môžu byť podobné, ale kým nie sú úplne totožné, vždy sa dá argumentovať, že ide o nové dielo. Podobne, ak by Dinka prerozprával ukradnutý text svojimi slovami, mohol by ho vydávať za vlastný. Zákon hovorí, že autorskoprávna ochrana sa na myšlienky, koncepty, princípy či informácie vyjadrené a znázornené v dielach nevzťahuje. Rešpektovanie autora sa tak v nejasných prípadoch stáva najmä vecou osobnej cti.
Kedy citovať netreba, ukáže novinárovi malý mentálny experiment. Stačí sa opýtať sám seba: Ak by som stretol človeka, ktorým som sa pri tvorbe inšpiroval, ako si pozerá moju prácu, dokázal by som ho presvedčiť, že nečíta len svoj vlastný text?
