val tradičný underground alebo politickú opozíciu. Vznikol zvláštny svet, ktorý sa aj v podmienkach autoritárskeho režimu riadil vlastnými pravidlami. Môžeme nájsť najrozmanitejšie spôsoby výroby a distribúcie samizdatu.V niektorých prípadoch išlo doslova o niekoľko kusov výtlačkov alebo kópií, v iných sa podarilo vyrobiť a rozširovať stovky ba až tisícky exemplárov. Pokiaľ ide o umelecké diela, tie sú za každých okolností unikátmi a na scénu samizdatu sa dostali prostredníctvom súkromných galérií a nepovolených výstav.

Paralelná kultúra

Samizdat bol súčasťou paralelnej kultúry, ktorá znamenala tajnú tlač časopisov, ba aj novín; bytové a pivničné výstavy a divadelné predstavenia, koncerty a univerzitné prednášky.

Čo je také príťažlivé na výstave, ktorá sa venuje zdanlivo uzavretej kapitole vydávania a produkcie samizdatu? Na pôde alternatívnej kultúry sa zišli a vytvárali rôzne zoskupenia ľudia, ktorí by sa vo fungujúcej demokratickej spoločnosti možno vôbec nestretli. Spájalo ich vnútorné rozhodnutie nepodriadiť svoj život a profesionálne aktivity šikanovaniu a komunistickej ideológii. Skupinky intelektuálov, spisovateľov, vedcov, umelcov, muzikantov boli úplne rôznorodé, s rôznymi názormi a rôznorodou skúsenosťou, ktorá ich priviedla v konkrétnom čase a priestore na spoločnú platformu.

Tak sa napríklad v Československu vedľa seba ocitli filozofi Jan Patočka a Miroslav Kusý, bývalí exponenti Pražskej jari Jiří Hájek a Zdeněk Mlynář, politický esejista Milan Šimečka a historik Jozef Jablonický, dramatici a spisovatelia Václav Havel a Pavel Kohout, organizátor rockového undergroundu Ivan Martin Jirous, katolícki aktivisti Ján Čarnogurský a František Mikloško, výtvarníci Milan Knížák a Jozef Jankovič, ako aj celý rad ďalších jednotlivcov, ktorých spájala povestná Patočkova „solidarita otřesených“. Cenou za život v paralelnej kultúre boli rozmanité spôsoby perzekúcie, od väznenia a výsluchov až po sofistikovanejšie formy ako strata zamestnania a vydieranie prenasledovaním rodinných príslušníkov.

Búranie tabu

V samizdate sa prvýkrát v našom kontexte reflektovali dovtedy tabuizované témy - ľudské práva a náboženská sloboda, ale aj otázka životného prostredia. Neskôr sa práve v samizdatových historických štúdiách a samizdatových periodikách po prvýkrát otvorili tabu ako odsun/vyhnanie sudetských Nemcov alebo spory o charakter Slovenského národného povstania. V maďarskom samizdate rezonovala téma roku 1956, v ruských pomeroch zohrala významnú úlohu debata o úlohe a postavení Ruska v dejinách a zločinoch stalinizmu, ktorú reprezentovali Josif Brodskij, Andrej Sacharov, Alexander Solženicyn; v poľskom prostredí išlo o tragédiu v Katyni a osobnosť Jozefa Pilsudského.

Samizdatové články otvorili cestu neskorším výskumom v jednotlivých oblastiach. Nejedna samizdatová práca vyšla knižne po roku 1989. Niektoré diela zakázaných autorov vychádzali knižne na Západe: „v tamizdate“. V obmedzenom počte sa ich darilo pašovať za železnú oponu.

Súčasť boja za demokraciu

Jedinečnosť výstavy spočíva v koncepcii, ktorá sa prvýkrát pokúša ukázať a porovnať aktivity disidentských skupín a proskribovaných umelcov vo viacerých krajinách. Bohatý materiál demonštruje, že hoci v každej krajine mal samizdat vlastné priority, vzájomným prepojením a sústavným prekračovaním vnútorných hraníc jednotlivých oblastí sa podarilo vytvoriť atmosféru a organizačné štruktúry, ktoré významne prispeli k pádu komunizmu v celom regióne. Mnohé časopisy a edície, ktoré vznikli v období disentu, pokračujú vo svojich aktivitách doposiaľ - vezmime do úvahy len napríklad Lidové noviny, Revolver Revue, Fragment, poľský bruLion alebo Krytyka. Na Západe sa tieto aktivity vždy považovali za organickú súčasť boja za demokraciu a ich aktéri predstavovali zdroje intelektuálne a politicky pripravenej budúcej elity.

Dôkazové materiály

Výber exponátov sa riadil princípom ukázať spoločné črty a hodnotovú blízkosť paralelnej polis v celom regióne, ale nielen priraďovať ich mechanicky k sebe. Tak sa podarilo vyzdvihnúť charakteristické aspekty alternatívnej kultúry v každej z nich - napríklad v Poľsku sa dostali do popredia rôzne typy masových akcií a vystúpenia robotníkov ústiace do založenia dnes už legendárneho hnutia Solidarita; v Čechách to bol nespočetný rad samizdatových knižných edícií a umeleckých výstav spolu s razantným vystúpením ochrancov ľudských práv v rámci Charty 77; Slovensko charakterizovali predovšetkým aktivity v oblasti kresťanského a ekologického disentu; aktivity maďarských disidentov sa koncentrovali v prostredí sociálnych vedcov spätých s vydávaním publikácií a časopisov; v NDR pôsobili odporcovia režimu najmä v ekologickom a mierovom hnutí a Sovietsky zväz reprezentovala bohatá kolekcia materiálov z obdobia prehistórie disentu - literatúra a výtvarné práce, ktoré vznikli na pôde gulagov, dokumenty z procesov so spisovateľmi zo 60. rokov a aktivity helsinských skupín na ochranu ľudských práv.

Kurátori výstavy nezabudli ani na dokumentáciu historického kontextu - v podmienkach Československa to bola predovšetkým trauma násilného ukončenia „socializmu s ľudskou tvárou“. Silný je pohľad na motáky z rôznych väzníc v jednotlivých krajinách, tajne odfotografovaných politických väzňov a väzenkyne v ich celách či fotografické, ako aj dokumentárne zachytenie postupov členov tajnej polície pri prenasledovaní tzv. nepriateľov štátu, napríklad asi 200-stránkový vyšetrovací spis ŠtB o aktivitách Milana Šimečku a Miroslava Kusého so záznamami z domových prehliadok, „dôkazovým materiálom“ vo forme súkromnej korešpondencie a podobne.

Občiansky disent

Prvýkrát sú na výstave vedľa seba položené čísla INFOCH-u pravidelne informujúceho o porušovaní ľudských práv v Československu; ruská Chronika tekuščich sobytij, ktorá v období 1968-1983 monitorovala zatknutia a procesy s disidentmi, svojvôľu KGB, ako aj represálie voči náboženským komunitám a neruským menšinám. A tiež poľský Biuletyn Informacyjny KOR, ktorý oboznamoval nielen s vývojom štrajkov vo veľkých fabrikách, ale aj s represáliami štátnych orgánov a akciami na podporu zatknutých.

Popri maďarských časopisoch Beszélö a Hirmondó, ktoré boli fórom na vyjadrenie názorov disidentských skupín, sa umiestnili výtlačky slovenských časopisov z prostredia religiózneho a občianskeho disentu, ako napríklad Una Sancta Catolica, Rodinné spoločenstvo, Náboženstvo a súčasnosť, Kontakt, Fragment.

Okrem pozvánok

Ten istý princíp sa podarilo zachovať aj pri výbere exponátov z oblasti dokumentácie umeleckých aktivít, rockových koncertov, výtvarných a sochárskych prác či divadelných predstavení. Nájdeme tu pozvánky na výstavy, ktoré sa konali v najnepravdepodobnejších priestoroch rôznych fabrík, v kultúrnych domoch na periférii, na pôde poľnohospodárskych či astronomických ústavov, ale aj v drogériách či opravovniach pančúch.

Veľmi často sa výstavy organizovali v súkromí umeleckých ateliérov a ich účastníkov tajná polícia neraz sledovala a nútila prerušiť podobné aktivity. Kritériom výberu výstavných priestorov bolo zmiasť policajné orgány a nájsť šancu vyhnúť sa priamej kontrole a zákazom štátnej moci. Medzi exponátmi nechýbalo ani zdokumentovanie cezhraničnej spolupráce, napríklad výstavy Ruda Sikoru či Juraja Meliša na pôde alternatívnej scény v Budapešti.

Okrem pozvánok je vystavený rad originálnych umeleckých diel a rozmanité spôsoby zachytenia prejavov konceptualizmu, akčného umenia, body-artu, mail-artu a ďalších druhov umeleckého sebavyjadrenia. Tak možno v jednej vitríne nájsť napríklad papierové lietadielka Milana Knížáka v spoločnosti vizuálnej poézie Ivana Laučíka a Juraja Meliša spolu s fotografiami a plagátmi Ewy Partumovej, ako i unikátne čísla ruského časopisu venovaného experimentálnej literatúre a umeniu Transponans.

Výtvarné a sochárske diela zastupovali štyridsiatich autorov, medzi ktorými nechýbali mená Erika Bulatova, Jaroslava Kozlowského, Mikuláša Medeka, Júliusa Kollera, Milana Paštéku, Stana Filka, Alexandra Mlynarčíka, Dezidera Tótha, Daniela Fischera a ďalších.

Knihy-neknihy

Knihy-neknihy napísal česko-slovenský spisovateľ a filozof Milan Šimečka. V samizdate vydávali svoje texty aj nositelia Nobelovej ceny za literatúru ako Boris Pasternak, Jaroslav Seifert či Alexander Solženicyn. Vladimír Bukovski vyjadril podstatu samizdatu veľmi výstižne: „Spisovateľ je sám autorom svojho diela, ale zároveň aj jeho recenzentom, cenzorom, vydavateľom, distribútorom a sám si za to všetko aj odsedí trest.“

Návštevníci výstavy mali možnosť vidieť nezviazané strojopisné stránky jedného z najvýznamnejších diel literatúry 20.storočia Súostrovie Gulag od Alexandra Solženicyna, ktoré nastavilo zrkadlo celej epoche stalinizmu a umožnilo vidieť hrôzy tohto systému optikou jeho obetí. Charakteristickou črtou českých edícií bola nepretržitá kontinuita vydavateľskej práce, napríklad v rámci edície Petlice v rozpätí rokov 1972 až 1989 vyšlo viac ako štyristo titulov, ktoré reprezentujú široké spektrum českej a slovenskej literatúry 70. a 80. rokov, medziinými napríklad práce Ludvíka Vaculíka, Bohumila Hrabala, Dominika Tatarku, Ivana Kadlečíka. Čoraz kultivovanejšia bola grafická úprava kníh-nekníh, z ktorých mnohé obsahovali originály zakázaných výtvarníkov. Niektoré samizdaty mali až charakter bibliofílií.

Režim nepostupoval proti samizdatu vo všetkých krajinách rovnako.V Poľsku a Maďarsku bola hranica medzi oficiálnou sférou a samizdatom v istom zmysle priechodná, čo znamenalo, že autori, ktorí boli odmietnutí v štátnych vydavateľstvách, ponúkli vydať svoje práce v samizdate a nemuseli sa obávať postihu štátnej moci. Takáto situácia bola úplne nepredstaviteľná a vylúčená v podmienkach Sovietskeho zväzu až do nástupu perestrojky a v Československa vlastne až do roku 1989. Preto jednotlivé tituly v Poľsku vychádzali v desaťtisícových nákladoch: pôvodné diela domácich autorov ako boli Tadeusz Konwicki a Adam Michnik, ale aj preklady významných svetových autorov Georgea Orwella, Arthura Koestlera, Aldouxa Huxleyho či Osipa Mandeľštama.

Antiploštice z Holandska

Na pôvodných videozáznamoch zo života paralelných polis sú zachytené rôzne verejné protestné akcie, reportáže zo stretnutí disidentských skupín (napríklad stretnutie signatárov Charty 77 a zástupcov poľskej Solidarnosci v Bielych Karpatoch), diskusie o poslaní intelektuálov a umelcov odohrávajúce sa v malých klubových priestoroch či v súkromí. Videozáznamy umožnili návštevníkom zúčastniť sa vernisáží zakázaných autorov, navštíviť ich ateliéry, vidieť predstavenie Macbetha v bytovom divadle Vlasty Chramostovej, ale aj filmovú dokumentáciu sochára Vadima Sidura alebo tvorcu experimentálneho filmu Jozefa Robakowského.

Mimoriadnemu záujmu verejnosti sa tešil kútik venovaný technike, výrobným metódam samizdatu, ktoré sa v jednotlivých krajinách značne odlišovali v závislosti od technických možností, čo bolo evidentné už pri prvom pohľade na charakter väzby či spôsob rozmnožovania vystavených exponátov. Súčasťou tejto časti expozície bolo aj filmové spracovanie českého návodu, ako možno vo veľmi jednoduchých podmienkach vyrobiť samizdatovú publikáciu. Kuriozitou zo Slovenska boli „antiploštice“ prepašované z Holandska, ktoré mali slúžiť na zisťovanie odpočúvacích zariadení, ale nefungovali, pretože odpočúvacie zariadenia pracovali v Československu na inom technickom princípe.

Viac ako 470 strán

katalógu

Iniciátorom a organizátorom výstavného projektu je Výskumný inštitút pre východnú Európu pri univerzite v Brémach, ktorý vznikol v roku 1982 ako kombinácia výskumného pracoviska a špecificky orientovaného archívu. Dnes je inštitút medzinárodne uznávaným vedeckým centrom, na pôde ktorého sa nachádza najväčší európsky archív dokumentov z oblasti neoficiálnej, podzemnej literatúry, umenia a politiky z obdobia sovietskej epochy tzv. samizdatovej literatúry. Väčšinu materiálov tvoria dokumenty z Ruska, Československa a Poľska, ktoré dopĺňajú materiály z Maďarska a NDR. Zbierka obsahuje viac ako stotisíc textov, ktoré neraz vyšli v minimálnom náklade mimo cenzúry a distribuovali sa z ruky do ruky.

Súčasťou výstavy je 470-stranový katalóg, ktorý obsahuje popri fotoreprodukciách exponátov a ich popise aj vstupné štúdie o obsahu a charaktere samizdatu a alternatívnej kultúry z pera celého radu autorov, odborníkov z jednotlivých krajín, ktorí spolupracovali na výstavnom projekte a podieľali sa na výbere exponátov.

Slovenskú stranu zastupovala v oblasti výberu umeleckých diel Zuzana Bartošová, dokumentáciu aktivít alternatívnej kultúrnej scény pripravil Ladislav Snopko a výber exponátov z oblasti občianskeho, religiózneho, menšinového a ekologického disentu si zobral na starosť Peter Zajac. Všetci traja sú zároveň autormi príspevkov do katalógu a patrí im vďaka za to, že napriek skutočnosti, že disidentské aktivity neboli silnou stránkou Slovenska, podarilo sa im pripraviť pre organizátorov výstavy relatívne širokú ponuku cenných exponátov.

Ostáva neodškriepiteľným faktom, že všetky zastúpené krajiny mali záujem prezentovať čo najviac svojich dokumentov a umeleckých diel a keďže výstavné priestory nie sú neobmedzené, ostáva vždy otvorená otázka, či neostalo niečo zanedbané, zabudnuté alebo jednoducho nedocenené. To je už ale téma na úvahu iného charakteru.

SILVIA MIHÁLIKOVÁ,

Brémy

(Autorka je spolupracovníčka SME)