Vaša Pankovčína si pamätám ako takú sivú eminenciu. Pred vstupom do podkrovia redakcie odhadzoval cigaretu zrejme vždy na poslednú chvíľu. Keď stúpal po schodoch, šiel do práce, vôbec ho nebolo počuť. Iní vedeli dupotať, prejaviť sa až hrôza. On nie. Jeho prítomnosť som zaznamenala len skrz jeho ženu, sediacu za počítačom, ktorá naňho zareagovala. Inak bol ľahko prehliadnuteľný. Nenápadný. Prišiel, ale pritom bol aj niekde inde. Bol ako každý spisovateľ, jednou nohou vo svojom svete, kde sa spriadali nové príbehy magickej reality.
Jeho odchod z tohto sveta bol náhly. Mal len tridsať rokov. Stihol však napísať toľko kníh, koľko niektorí nestihnú za celý život – Mamut v chladničke, Asi som neprišiel len tak, Marakéš, Tri ženy pod orechom, Polárny motýľ/Priestor 3 x 4, Bude to pekný pohreb, K-85.
Z čriepkov sa skladá príbeh, príbehy sa splietajú dokopy. Nepíše provokatívne ani škandalózne; jeho prózy plynú pokojne ako život na vidieku, ktorý bol žriedlom jeho tvorby. Vyrastal na východe Slovenska. Vidiek, plný čudákov aj úplne obyčajných ľudí, čo si žijú svoj obyčajný život. Pijú, nadávajú si, milujú sa a umierajú. Len kdesi v pozadí sa občas mihne akási väčšia sila, ktorá zamáva ich ustálenými predstavami o svete. Fiktívna dedinka Marakéš, Rantapaprán a Šamaha šplhajúci sa po rebríku do neba. Aj postavy, ktoré sa presúvajú z knihy do knihy, a pritom to vôbec neprekáža.
No nielen vidiek. Aj Bratislava so svojím študentským životom je námetom jeho príbehov; o dospievaní, hľadaní lásky, hľadaní a (ne)nachádzaní seba samého. Mňa na jeho knihách fascinovali aj mená a prezývky hrdinov – Dunda, Šalamaha, Marimka, Perdzej, Kuľbaga, Chochoľak, Haragáľka, Kuľha, Veľas – také nádherne vzdialené od možností jazyka západnej slovenčiny. Oslovili ma najmä Tri ženy pod orechom; príbeh troch žien mi vždy pripomínal rozprávku, niečo ako záznam legendy z pradávnych čias.
Smrť ako koniec a ako začiatok niečoho nového sa tiahne jeho príbehmi ako červená niť. Jej zmyslom je však premena, transformácia v nejakú vyššiu formu, o ktorej nemáme zatiaľ zdania, a zrejme to nie je ani celkom v našej kompetencii. Moc, ktorá je nad nami, môže zvrátiť udalosti úplne nečakane, a aj to rada robí.
Poslednou knihou vydanou za jeho života bola K-85, odohrávajúca sa v nemocničnom prostredí. Názov odkazuje na oficiálny názov diagnózy. Sám o nej povedal pre magazín Inzine: „Nemocnice nie sú len na to, aby zachraňovali ľudí, ale často v nich ľudia aj zomierajú. Táto smrť je často nezmyselná – človek podľahne akejsi vnútornej panike, napätiu a skončí sa to tragédiou.“
Údajne krátko pred smrťou dokončil novú knihu Linares. „Je to román o konci sveta, ale veľmi pozitívny. Je skôr o konci sveta v nás. Na Slovensku nie sú býčie zápasy ako v Lináres, ale ľudia sú veľmi podobní a očakávajú zmenu, koniec alebo začiatok niečoho nového.“ Čo je realita a čo je sen, rozhodne až smrť. Tak nejako to chcel asi Vašo Pankovčín povedať.
Autor: Jela Krajčovičová (Autorka je literárna publicistka)
