V minulom čísle sme vám v rozhovore predstavili slovenského režiséra Miloslava Luthera. V dnešnom čísle vám ponúkame českého režiséra, o generáciu mladšieho, no podstatne výkonnejšieho, Jana Hřebejka. Zrejme každý videl jeho Šakalí léta, Pelíšky či Musíme si pomáhat a asi málokto bude tvrdiť, že sú to zlé či nepodarené filmy. Prísnejší z vás môžu tvrdiť, že sú to vykalkulované filmy, zamerané na vkus českého (a slovenského) diváka, ktoré neurazia, nenaštvú a v podstate ani nič dôležité nepovedia. Môže byť, ale našťastie popri Hřebejkovi v Čechách točia aj ďalší režiséri, ktorí akoby stáli v opozícii k jeho tvorbe a snažia sa aj o čosi viac, ako priniesť milý príbeh na pobavenie státisícov divákov. Nám na Slovensku takýto Hřebejk jednoducho chýba a cítiť to - filmy, ktoré sa nakrúcajú, akoby nemali žiadnu konkurenciu. Akoby tvorcovia automaticky rátali s tým, že náš divák nebude slovenský film porovnávať so zahraničnou produkciou, takže mu môžu ponúknuť akýkoľvek príbeh, hoci aj zlátaninu. Dôležité je, že pôjde o slovenský film, ktorý je, chudáčik, na umretie. Dovolím si však drzo tvrdiť, že si za to môžu samotní tvorcovia, pretože za posledné roky sa na slovenské filmy naozaj nedalo pozerať, lebo nestáli za nič. Neboli ani vtipné, ani poučné, ani zábavné a už vonkoncom nie divácke, boli to len čudesné režisérske pokusy o to, ako má podľa nich vyzerať filmový príbeh. Česť zopár výnimkám. Ak vás nezaujíma film, odporúčam vám článok Iris Kopcsayovej o žiarlivosti, to je téma, ktorú zrejme pozná každý človek.
Prajem vám príjemné a pestré čítanie.
