„Excentricita nám ukazuje život úplne inakšie, akoby tento život, ktorý tak málo môžeme zmeniť, bol iba jednou z možností,“ hovorí ETIENNE CORNEVIN, ktorý uviedol v trnavskej Galérii Jána Koniarka unikátnu výstavu francúzskych umelcov Excentriques de gravité (Zdravý nerozum alebo Liečitelia príťažlivážnosti). Očakávaný veľký záujem o výstavu, vychádzajúci z renomé tohto filozofa a výtvarného teoretika, ktorý pred časom niekoľko rokov pôsobil na Slovensku, znásobil nesporne aj jej názov a jeho viaceré bizarné slovenské modifikácie o vážnych či závažných excentrikoch.

Ako ste prišli k slovu príťažlivážnosť?

„Vo francúzštine gravité znamená príťažlivosť aj vážnosť, a keď som chcel v slovenčine zachovať oba tieto významy, zvolil som tento novotvar.“

Prečo nazývate vašich excentrikov vážnymi?

„Ich práce-hry sú pre svoje čudáctvo a bizarnosť neraz považované za menej dôležité, možno nie sú v šate veľkého Umenia a zdá sa, akoby ignorovali akúkoľvek vážnosť. No oni sa neuspokojujú iba s rozosmievaním publika a ich tvorba je cestou inej vážnosti, možno oveľa hlbšej. Vďaka nim zažívame čaro zvláštnych nedeľných-všednodenných diel-nediel(ľ).“

Neoddeliteľnou súčasťou ich tvorby je humor, avšak oni by asi odmietli zaradenie medzi humoristov.

„Iste. Nie sú to ľudia, ktorí robia len gagy, krátkodyché komično, ale snažia sa – a úspešne – dotýkať hlbokých vrstiev citlivosti intelektuálnej i citovej. Ich činnosť je voluntaristická, pestovaná, inak by v nej divák nikdy neobjavil tie skryté očarujúce roviny či polohy. To sa nedá nájsť v niečom, čo by bolo len výsledkom náhody.“

Nie je tu priveľké nebezpečenstvo skĺznutia do gýča?

„Nie, hoci paradoxne v niektorých prípadoch sa pracuje zámerne s jeho zbraňami. Lenže gýč a humor – to nejde dohromady. Na druhej strane človek veľmi ľahko padá do lacného komična a zároveň rovnako tiež do prílišnej vážnosti, takže medzi týmito dvoma krajnosťami treba vždy opatrne sledovať tú jasnú i krehkú líniu. Títo ľudia si to ustrážia.“

Čo sú to vlastne za ľudia? Sú vo Francúzsku všeobecne známi?

„Niektorí áno, iní menej, niektorí majú už možno svoju hodinu slávy za sebou, iní skôr pred sebou. A niektorí vôbec nie sú považovaní a uznávaní ako umelci s U. Inak, nie všetci sa predtým, než som ich dal dohromady, poznali.“

Je s tvorbou vážnych excentrikov spojená aj netradičnosť používaných techník?

„Medzi individualistami v umení je málo ozaj všeobecných rysov, ale všetci sú neformalisti. Takže nikdy to nie je systematický formálny prístup, ich tvorba je spojená s veľkou slobodou. Francois Righi používa pávie perá a zlaté lístky, Olivier Leroi vylieva tony bavlny na útesy, Richard Fauguet vyrába objekty s karafami alebo kožou z párkov, Jean Dupuy píše kolorované anagramy na plátna, Guillaume Dégé a Daniel Vincent z Vydavateľstva štyroch morí dávajú tlačiť v Číne malé knižky bláznivých západných rytín v talianskom formáte, Patrick Corillon vymýšľa a inscenuje spomienky burleskného života spisovateľa Oskara Sertiho a Francois Bouillon využíva svoj tieň, dušu z kolesa či žartovné zlaté hovienka.“

Bola už niekedy podobná výstava vo Francúzsku?

„Zatiaľ nie.“

A prečo mala premiéru práve na Slovensku?

„Využil som príležitosť, keď ma oslovila Jana Geržová a Priska Štubňová z Galérie Jána Koniarka, aby som pripravil výstavu súčasného francúzskeho umenia ako prezentáciu vlastného pohľadu naň. Súčasne dúfam, že by to mohol byť začiatok výmenných výstav tohto druhu.“

Do akej miery je tento spôsob tvorby reprezentatívny pre francúzske umenie?

„Tento trend ešte nie je pomenovaný, zatiaľ neexistuje ani nijaká deklarovaná skupina. Je však veľa ľudí, ktorí idú týmto smerom, a to nielen vo Francúzsku. Jedna z funkcií trnavskej výstavy by mala byť práve v poskytovaní a hľadaní slov a formulácií na jeho pomenovanie a spoznanie.“

Ale nejaké definície iste existujú.

„Mnohé, napríklad krásna je Champfleuryho veta z polovice 19. storočia: Skutoční excentrici nevedia, že nimi sú. Nakoniec, filozofii závažného excentrizmu sa venuje rozsiahly text a kritické eseje o každom z účastníkov – spolu s reprodukciami vystavených i nevystavených diel – v dôkladne spracovanom katalógu tejto výstavy.“

Má excentricita svoje dejiny?

„Samozrejme, určite jej históriu možno hľadať v dadaizme, surrealizme, nedá sa nespomenúť art brut – surové umenie – či ďalší známy výtvarný smer fluxus.“

Čím sa líši jej – ak to tak možno povedať – úloha v živote obyčajného smrteľníka, a v umeleckej tvorbe?

„Kým v bežnom živote excentricita, ktorá je viac než len obyčajnou zvláštnosťou, by v nás mala vzbudzovať ľútosť nad normálnosťou nášho života, v umení je veľkou obrodzovacou silou. Excentricita je podľa mňa najživšou časťou umenia.“

Excentricita je už zo svojej podstaty limitovaná počtom svojich predstaviteľov. Kedy ich je dosť, kedy je niečo ešte excentricitou alebo už ňou prestáva byť?

„Ona sa premiestňuje, to, čo raz bolo nevšedné, sa opakovaním stáva bežným. Problémom vždy je, ako ju posunúť ďalej, znovu naštartovať. Samozrejme, stále prichádza nový konformizmus, a vtedy ho treba búrať a posúvať veci dopredu. Dobrodružstvo znovuobjavovania excentricity je permanentné ako protipól neustáleho normalizovania (bývalej) originality.“

Existujú hranice excentricity?

„Nie. Niektorí jej najobdivuhodnejší protagonisti zachádzajú v excentricite dokonca až tak ďaleko, že žijú v krajinách, ktoré jej boli a ešte stále sú len veľmi málo otvorené, napríklad Rusko, Bulharsko, Česko alebo Slovensko.“

ALEXANDER BALOGH