Známym sa stal svojimi inscenáciami z čias slávnych televíznych pondelkov, televíznymi filmami, aj „kolibskými" kinofilmami z 80. rokov. Je mu blízka dramatická poloha aj humor. A oboje sa rozhodol skĺbiť v tragikomédii Tango s komármi. Nový film režiséra MILOSLAVA LUTHERA bude mať premiéru 22. januára a diváci v ňom uvidia jeho obľúbených hercov Adyho Hajdu a Romana Luknára aj s ich skutočnými manželkami.

Vyštudovali ste FAMU. Bolo ťažké dostať sa na réžiu?

Bola to spletitá cesta. Najprv som sa pokúšal dostať na vysokú výtvarnú, ale neuspel som. Narukoval som na dva roky do Písku, za štábneho pisára a začal som písať poviedky. Odtiaľ som sa hlásil na FAMU, najprv na scenáristiku. Napokon ma prijali na réžiu, ako jediného zo Slovenska. Už som bol zrelší a pripravil som sa na skúšky dôkladne.

Maľujete ešte?

Celý život si vravím, že sa k tomu vrátim. Už som si pri chalupe na Záhorí urobil aj ateliér, ale zatiaľ tam chodím len vetrať. Ako stredoškolák som bol problémový typ, chodil som dosť poza školu, čo bolo v tých časoch, ako sa dnes vraví, cool. Našťastie som všetok čas, keď som bol „na blici", trávil maľovaním, čítaním a chodením do kina.

Tak to bolo plodné, ušľachtilé chodenie poza školu.

V tomto smere som bol drzo vynaliezavý.

Čo na to rodičia?

Prasklo to, keď mi už odbíjala dvanásta a takmer ma vyhodili zo školy. Boli dosť zaskočení, hoci inak boli pomerne „zocelení", lebo vychovávali troch synov. Ja som prostredný.

Študovali ste réžiu u Otakara Vávru, ktorý je vnímaný ako kontroverzný režisér. Na jednej strane vytvoril vrcholné diela českej kinematografie a na druhej filmy považované za agitky. Aký vlastne bol?

Otakar Vávra bol výnimočný. Aj ako režisér, aj ako pedagóg. Bol prísny, dôsledný a mimoriadne skúsený. Keď pri svojej práci blúdim a neviem ako ďalej, spomeniem si na jeho jasné, zrozumiteľné a výstižné ponaučenia.

Skončili ste školu v roku 1973, čiže začali ste študovať tesne po okupácii?

Na FAMU som nastúpil na jeseň 1968. V tom čase emigroval aj môj brat Igor, vtedy už úspešný kameraman. Volal ma so sebou, ale ja som sa nedokázal zrieknuť štúdia réžie hraného filmu na vytúženej špičkovej škole. Ktovie, ako by som sa rozhodol, keby som tušil, že dlhé roky nebudem môcť do zahraničia vycestovať. V prvých ročníkoch som mal ako pedagógov najlepších českých režisérov, Schorma, Klosa a ďalších. Postupne ich povyhadzovali a ja ako dezorientovaný študent som si hovoril: Aké mám perspektívy ja...?

Po škole, od roku 1975, ste pôsobili v Československej televízii až do roku 1986. Lákala vás televízna réžia, alebo to bola z núdze cnosť?

Začal som v spravodajskom filme. Nezabudnem, ako som nakrúcal prvý šot vo Východoslovenských železiarňach. Pracovník, čo nás mal na starosti, mi rovno navrhol: „Ukážem vám, kde si to natočíte." Ja som však chcel byť tvorivý: „My si to radšej obhliadneme." Hodiny sme to tam obzerali, až som sa rozhodol: „Tak, tu postavíme kameru, odtiaľto je to úžasné." A on mi ukázal na zem. Boli tam samé dierky od statívov kamier: „Všetci tu skončia." Radšej som šiel robiť kultúrnu publicistiku pre televíziu. Vedel som, že na Kolibe nemám šancu, lebo môj brat bol vonku čoraz úspešnejší. Nakrúcal som dokumenty o umelcoch, za ktoré som získal ceny, a to mi pomohlo v televízii sa etablovať. Po čase mi môj priateľ dramaturg Marián Puobiš dal príležitosť urobiť televíznu inscenáciu Mário a kúzelník. Na najvýznamnejšom európskom televíznom festivale v Monte Carle získala Striebornú nymfu za hraný program a cenu pre režiséra do tridsaťpäť rokov. Hoci mi nedovolili do Monaka vycestovať a ceny za mňa prevzali iní, veľmi mi to pomohlo. Odvtedy som dostával ponuky aj na ďalšie zaujímavé projekty.

Uspokojovala vás televízna tvorba alebo ste pokukovali po filmovaní na Kolibe?

Vtedy ma plne uspokojovala, lebo to boli celovečerné hrané programy. Akurát bol rozdiel v technológii, ale ja som sa aj v inscenáciách alebo seriáloch snažil rozprávať jazykom blízkym alebo identickým filmovému. Niektoré televízne filmy z toho obdobia boli na úrovni štandardných kinofilmov. Mnohé z nich obehli celý svet. Nedávno ma potešilo, keď mi členka čínskej filmovej delegácie povedala, ako veľmi ju oslovil môj seriál Život bez konca. Alebo keď sa mi ozval dávny „famuácky" spolužiak z Uruguaja po tom, čo u nich premietali film Anjel milosrdenstva.

Robili ste aj viacdielne filmové inscenácie - Lekár umierajúceho času o Jeséniovi, Život bez konca podľa Švantnera, Koniec veľkých prázdnin či Chlapec do náručia s Adym Hajdu v hlavnej role. Myslíte si, že sa televízia ešte niekedy vráti k svojej sláve?

Jedine v prípade, keď bude mať na to znovu primerané kapacity. Nielen finančné, ale aj tvorivé. Verejnoprávnu televíziu už takmer všetci kvalitní, skutočne profesionálni tvorcovia opustili, respektíve „boli opustení".

Priťahovali vás historické témy?

V tom čase, počas normalizácie, boli historické látky najvhodnejším prostriedkom na vyjadrenie hodnôt, ktoré pretrvávajú aj napriek politickým turbulenciám. Ale aj keď sme sa vyjadrovali o prítomnosti sprostredkovane cez minulosť, mali sme neustále problémy. Robil som napríklad slovensko-nemecký koprodukčný film Zabudnite na Mozarta a musel som zo slovenskej verzie vystrihnúť vetu: „Súčasná politická situácia nám nedovoľuje..." Cenzor tvrdil, že tá veta evokuje aktuálny politický kontext. Samozrejme, že ideové presahy tam boli celkom zámerne a naši diváci ich dokázali dešifrovať a náležite oceniť.

Podieľali ste sa režijne na filme Ela Havettu Slávnosť v botanickej záhrade. Ako prišlo k tejto spolupráci?

Už predtým som robil asistenta u režisérov Barabáša a Balaďu na ich pozoruhodných filmoch zo šesťdesiatych rokov. S Elom som sa zoznámil cez môjho brata. S ním a ešte s ďalšími filmármi som sa podieľal na polyvízii Emila Radoka pre svetovú výstavu Expo Montreal. Havetta bol mimoriadne inšpiratívny človek. Keď išiel robiť Slávnosť v botanickej záhrade, oslovil ma už ako priateľa.

Váš prvý celovečerný film bola rozprávka Kráľ Drozdia brada v roku 1984...

Viacerí ho chybne označujú ako môj prvý film, hoci predtým som urobil niekoľko pre televíziu, ktoré patria v plnom zmysle slova do kategórie hraných celovečerných filmov. Bol to teda skôr môj prvý kinofilm urobený na Kolibe.

Prečo ste sa rozhodli práve pre rozprávku?

Vtedy vznikla na tie časy nevídaná situácia. Na Slovensku sa začala vyrábať v koprodukcii s veľmi silnou západonemeckou spoločnosťou séria rozprávok na motívy rozprávok bratov Grimmovcov. Nemecký producent trval na konkrétnych vybraných režiséroch a keďže spolupráca bola pre Kolibu výhodná, vybavili mi dokonca aj pas. Ja som do tejto série nakrútil ešte Mahulienu, zlatú pannu. Tie rozprávky boli výnimočnou príležitosťou pre slovenských tvorcov presadiť sa na Západe. Ja som vďaka nim dostal ponuku nakrúcať Zabudnite na Mozarta. Aj ten sa, rovnako ako rozprávky, dodnes premieta po svete, dokonca som ho objavil vo videopožičovni v New Yorku.

Rok pred revolúciou ste nakrútili film Štek s Bolkom Polívkom v hlavnej úlohe. V dobrom zmysle slova bol poznamenaný dobou, perestrojkou. Zvykne sa o ňom písať, že je to smutná komédia o problémoch provinčného divadla. Nebolo to však skôr podobenstvo?

Samozrejme, že to bolo podobenstvo, satirická výpoveď o dobe, v ktorej sme žili. Pokúsili sme sa vystihnúť situáciu vo vtedajšej demoralizovanej spoločnosti, ktorá svojou bezperspektívnosťou frustrovala každého, kto chcel žiť zmysluplnejšie.

Zvyknete vytiahnuť herca alebo herečku, ktorí sa stanú slávnymi. Jana Krausová, bývalá manželka Jana Krausa, ktorú ste obsadili do Života bez konca, bola pôvodne výtvarníčka.

Dlho som hľadal pre hlavnú hrdinku mladú ženu, ktorá by bola schopná vykryť veľké vekové rozpätie, lebo Pavlínka začína ako dievča a končí ako zrelá žena. Zároveň som hľadal pôsobivú osobnosť, ktorá by autentickým prejavom a akýmsi sprítomneným tajomstvom vyjadrila charakteristickú Švantnerovu poetiku.

Aj do koprodukčnej rozprávky Kráľ Drozdia brada ste si trúfli dať neherečku, manekýnku z Dievčaťa - Adrianu Tarábkovú.

S tým som nemal nikdy problém, dokonca môžem povedať, že to dodnes robievam s pasiou. Treba si nájsť vlastnú metódu spolupráce s hercom a dosiahnuť vzájomnú dôveru. Nie je potom ani také podstatné, či herec je, alebo nie je vyštudovaný, ale najmä, či má herectvo v krvi. Ale priznávam, že keď postavu stvárni prirodzene nadaná a zároveň profesionálne vybavená herečka, tak výsledok je výnimočne silný, ako nám to vyšlo napríklad s Ingrid Timkovou v Anjelovi milosrdentva.

Adyho Hajdu ste vytiahli ešte na škole trojdielnou inscenáciou Chlapec do náručia. Čím vás upútal?

To by ste ho museli vidieť, ako vyzeral vtedy na kastingu. Bol tmavý, trochu zarastený, ako sicílski mafiáni z talianskych filmov, ktorí vždy stoja v úzadí s puškou. Také vyhúknuté ucho, ktorého zastrelia ako prvého, pretože je celý bezradný, smoliar od prírody. Z Adyho na mňa vyžaruje rozpornosť, dobrota spojená s potmehúdstvom. Živelnosť, ktorá je zároveň brzdená iracionálnou obavou a opatrnosťou. Hrdinstvo, v ktorom je zároveň aj slabosť. Ady vie vyjadriť veľmi široké rozpätie protikladných emócií, a to sa mi na ňom najviac páči.

Spolu s Romanom Luknárom sa stali vašimi veľmi často obsadzovanými hercami.

Príležitosť využiť Romanov talent sa mi naskytla až vo filme Chodník cez Dunaj. Síce už v televíznom filme Chlapec do náručia sa objavil v okrajovej úlohe, ale len náhodou, keď sa prišiel pozrieť na spolužiaka Adyho, ktorý hral hlavnú rolu. Keď som Romana uvidel, nechal som ho navliecť do montérok, aby si zahral aspoň epizodickú postavu s jednou vetou dialógu.

Ako sa vám s nimi robí?

Ady nedávno povedal, že som preňho ako otec, čo ma najprv zaskočilo, lebo vždy som sa cítil byť najmä ich priateľom. Ale pochopil som to tak, že s Romanom mali vo mne vždy oporu. Poznáme sa naozaj dobre, hoci je medzi nami generačný rozdiel.

Nie ste aj typovo odlišní? Pôsobíte serióznym dojmom. Ako funguje priateľstvo s takými dvoma „bláznami", ako sú Hajdu a Luknár?

To je len taký mýtus, skreslený obraz o mne, lebo ja som nikdy nebol ani celkom seriózny, ani za každých okolností vážny. Tento klamlivý dojem asi spôsobuje moja dôslednosť.

Váš nový film Tango s komármi je tragikomédiou. Prečo práve tento žáner?

Humor má u mňa dôležité miesto, aj keď sa to na prvý pohľad nezdá. Aj v tých najtragickejších polohách mojich filmov sú ironické alebo sarkastické tiene. Mám to rád v umení, ale aj v osobných vzťahoch, také ironické a provokatívne dobiedzanie. V mladších rokoch som mal preto časté konflikty. Tunajšie pomery, dnešné i bývalé, majú blízko k tragikomédii, aspoň ja to takto vnímam. Tango s komármi je film, ktorý hovorí podobným spôsobom o rozporuplnej súčasnosti.

Po prvý raz ste nielen režisérom, ale aj autorom námetu, scenáristom a producentom filmu. Je ťažké toto všetko zvládnuť?

Je to veľmi ťažké, treba mať pri sebe dobrých spolupracovníkov. Robil som s veľmi malým štábom, pretože prostriedky, ktoré som na film získal, boli extrémne limitované. Podriadil som tomu celú prípravu. Ako hovoril Otakar Vávra, film má dostať toľko, čo potrebuje, ani viac, ani menej. Finančne aj umelecky. Koľko toho má byť, v tom je práve tajomstvo talentu. A chcel som konečne robiť so svojím bratom Igorom, kameramanom oscarového filmu Plechový bubienok, ktorý spolupracoval s významnými svetovými režisérmi, ako sú Wajda, Schlöndorff, Haneke..., ale aj s našimi, Barabášom, Jasným či Jakubiskom. Doteraz sa nám nevyskytla vhodná príležitosť. Najprv to nedovoľovali politické pomery, po revolúcii zas nebola priaznivá situácia z finančného hľadiska.

Zlepšila sa? Dajú sa dnes u nás zohnať peniaze na film?

Vždy som sa obával, že by sme počas práce s bratom mali pocit, že jeden druhému robíme láskavosť. Teda, že by si on myslel, že robí láskavosť mne a ja zase, že brat nemá k dispozícii všetko, na čo je zvyknutý. Štrnásť rokov sme sa nevideli a keď som sa prvýkrát dostal do Mníchova, práve tam nakrúcal. Keď som videl, v akých podmienkach robí, povedal som si: toto mu ja na Slovensku nikdy nebudem môcť zabezpečiť. Teraz, keď som mu položil otázku, či chce so mnou nakrúcať aj napriek tomu, že budeme mať len obmedzené prostriedky, povedal, že, samozrejme - veľmi rád. Pretože ani on už nechcel čakať, kedy sa vyskytnú tie ideálne podmienky. A preto som sa rozhodol ísť do tohto projektu aj ako producent, aby som niesol celú zodpovednosť. Aby som mal všetko pod dohľadom a nemohol nikomu nič vyčítať.

O čom je film? Je v ňom vraj súlad a konflikt pohlaví. Aký je podľa vás konflikt medzi mužmi a ženami v živote?

Dnes sa každý snaží dosiahnuť v prvom rade svoje osobné ciele, ale nie vždy si vyberá vhodné prostriedky a zriedka berie ohľad na druhých. Pachtíme sa za svojou predstavou šťastia, ale keď už máme, čo chceme, radšej o tom nehovoríme, lebo nie je čím chváliť sa. Keď sa skrížia záujmy muža a ženy, okorenené odlišnou sexualitou, je to ešte dramatickejšie, tragickejšie, ale aj komickejšie. Život nie je čiernobiely, aj tragické situácie vedia vyvolať smiech a komické naopak slzy. V Tangu s komármi by skutky postáv mohli viesť k zúfalým koncom, zostávajú však najmä trápno-smiešnymi ťahanicami. Ako hovorí motto filmu - „pravda je pekné svinstvo".

To znie zaujímavo.

Antihrdinovia môjho kaleidoskopického príbehu musia v priebehu niekoľkých dní prehodnocovať to, o čo sa usilujú a sami tak rozhodujú o svojej budúcnosti. Je to iba letmý obraz, akási škica dneška, bez vynášania mravných rozsudkov či poučení do života.

Na to, že je to komédia, má film dosť veľké ambície.

Nikdy som nehľadal ľahšiu cestu, skôr som si všetko sťažoval. Považujem však za prirodzené pokúsiť sa vyrozprávať dráždivý príbeh o našich slabostiach, túžbach, pokušeniach a sklamaniach, vo svižnom tempe, s dramatickými zvratmi, špičkovým hereckým obsadením, neobyčajnou kamerou, originálnou hudbu, zábavnými i citlivými zážitkami. A to všetko v rytme tanga.

Keď hovoríme o konflikte a súlade pohlaví, čo prevláda - súlad alebo konflikt?

Sú to dve strany tej istej mince. Divák posudzuje správanie postáv podľa svojich osobných skúseností, lebo, ako sa vraví, každý vidí svoj vlastný film. Verím, že aj na Slovensku je divák stále dostatočne citlivý a že oslovíme mnohých ľudí.

Otázka asi znie: prečo sa v iných krajinách nakrúca viac filmov?

Všade inde považujú film za výhodnú investíciu. U nás popri štáte nechce nikto zo súkromnej sféry významnejšie investovať do filmu pre kiná, nie je vraj divácka objednávka. Ale tá nie je preto, lebo divákovi sa podkladá, že jediné, čo ho môže uspokojiť, mu ponúka televízna obrazovka. Život na Slovensku je naozaj ťažký a v takýchto časoch ľahká prvoplánová zábava je určite najrýchlejším prostriedkom na relax. Aj u nás musí byť najprv rozmanitá ponuka a tá nie je. Nakrúca sa veľmi málo, takže aj nevydarené filmy sú viditeľnejšie a percento dobrých je veľmi malé. Ľahko sa nám predhadzuje ako príklad česká kinematografia, keď tam vznikne desaťnásobné množstvo filmov.

Aspoň nejaké filmy v posledných rokoch vznikajú. Zlepšila sa situácia?

Zatiaľ len málo. Skoro každý slovenský film sa robí v minimálnom rozpočte. Tango s komármi má polovičný rozpočet v porovnaní s niektorými produkčne oveľa jednoduchšími českými filmami. A zvládli sme to len vďaka tomu, že väčšina zúčastnených sa dokázala zriecť podmienok, ktoré sú inde štandardné. Ale také niečo sa nedá robiť systematicky.

Tentoraz to bude Tereza Nvotová, kto sa vaším filmom zviditeľní? Zahrala si už vo filme Malé oslavy, hoci je začínajúcou študentkou dokumentaristiky na FAMU.

Úplne zosobňuje moju predstavu, dokonca ju umocňuje svojráznym prejavom. Aj do postavy mladého Rusína som obsadil môjho suseda, ktorý ešte nestál pred filmovou kamerou. Stretával som ho na ulici, naňho som tú rolu písal. Lenže tak dlho som film pripravoval, že mi dospel pred očami. V poslednom okamihu som s ním stihol nakrúcať, už by vekom nezodpovedal postave.

Vo filme hrá aj Španielka, manželka Romana Luknára. Čím vás zaujala?

S herečkou Lolou Gilovou som sa zoznámil v Španielsku a hneď som si pomyslel: Je taká sugestívna, že musím niečo vymyslieť, aby mi hrala. A na konci sa objaví v malej scéne aj skutočná manželka Adyho Hajdu. Je ekonómka a nemá s herectvom nič spoločné, pravda, okrem manžela. Roman aj Ady si teda vo filme zahrali so svojimi manželkami. Je v tom aj istý skrytý vtip pre zorientovaných.

Na Slovensku sa nenakrúca veľa komédií. Očakávate úspech?

Inak by som nenakrúcal. Po Úteku do Budína som však dlho zvažoval, či ešte chcem robiť film. Tunajšie podmienky sú nedôstojné, už takmer nejde o profesionálnu prácu, ale o ochotníctvo. Moji blízki a priatelia považovali moju dilemu za osobný afekt a cítil som aj podlžnosť voči Adymu a Romanovi, aj voči môjmu bratovi Igorovi. Napokon som sa rozhodol, že skúsim teda niečo úplne nové a pustil som sa do relatívne slobodného, ale riskantného dobrodružstva. Po filmoch, ktoré boli v polohe tragédií a melodrám, som si zároveň chcel overiť, koľko je vo mne humoru, aj keď trochu drsnejšieho.

Nezavesíte teda remeslo na klinec, ak bude film úspešný?

Uvidím, čo bude, lebo námetov aj ponúk je stále dosť. Dokonca som už začal spolupracovať na voľnom filmovom pretlmočení novely Alfonza Bednára Rozostavaný dom. Je to veľmi silný príbeh. Ale producentom som bol len pre Tango s komármi.