Pred pár rokmi som po práci, v čase dopravnej špičky nastúpila do autobusu. Zbadala som prázdne sedadlá a sadla som si. V momente som zistila, prečo sú prázdne, hoci v autobuse bolo veľa ľudí. Oproti mne sedel postarší, podnapitý muž s nožíkom v ruke. Nadával. Nikto sa ho neodvážil napomenúť a cestujúci sa robili, že si ho nevšímajú. Agresívny muž napokon vystúpil.
Druhú príhodu som zažila cestou do práce hneď prvý deň po Novom roku. Dala som si vtedy predsavzatie, že nebudem s kolegyňami klebetiť, hádať sa s niekým, a budem robiť len dobré skutky. Po ceste v plnom autobuse som premýšľala o uplynulých sviatkoch.
Z myšlienok ma zrazu vyrušil hlas mladého muža, ktorý po nastúpení do autobusu arogantne vyzval staršiu paniu, aby mu uvoľnila miesto. Zastala som sa jej a hádka sa o chvíľu skončila.
Bola som však na drzého mládenca veľmi nazlostená, a preto keď išiel vystupovať a stál už pred schodmi autobusu, podložila som mu opatrne nohu. Mal veru čo robiť, aby nespadol. No ja som si uvedomila, že som práve porušila moje novoročné predsavzatie.
Do práce už necestujem a po tejto príhode si už nedávam žiadne novoročné predsavzatia. Nikomu však už nepodkladám nohy a snažím sa tie dobré skutky naozaj robiť. A aby som nezabudla – klebetím teraz už len v najnevyhnutnejších prípadoch.
Autor: Ľudmila Oravcová, stavebná technička
