BRATISLAVA. Lanské parte sveta športu je plné velikánov. Aj tých priam nebotyčných, akým bol Novozélanďan Edmund Hillary, prvý z dvoch mužov na vrchole najvyššieho vrchu sveta.
Podobnou legendou v šachu bol Američan Robert Fischer a v športovej gymnastike sibírsky rodák Boris Šachlin.
Okrem hviezd minulosti však odišli zo sveta aj chýrni aktívni športovci. Niekoľkí dokonca priamo na športovisku. Najdiskutovanejšia bola smrť ruského hokejového talentu Alexeja Čerepanova v zápase ambicióznej Kontinentálnej hokejovej ligy. Deň pred koncom roka do vyšetrenia prípadu suspendovali nielen lekárov Avantgardu Omsk, ktorí vedeli o jeho srdcových problémoch, ale odvolali aj veliteľa Omskej brigády železničných vojsk, v ktorej talentovaný hokejista „akože“ slúžil. Liek, ktorý Čerepanov údajne užíval, figuruje aj na dopingovej listine.
Maďarsko šokovala smrť dvojnásobného olympijského šampióna v rýchlostnej kanoistike Györgya Kolonicsa v dôsledku zástavy srdca na tréningu tri týždne pred pekinskou olympiádou, na ktorej mal štartovať v C2 s Kozmannom (napokon na 1000 m nastúpil s Kissom a získal bronz).
Smrteľné prípady v horolezectve sú, žiaľ, menej zriedkavé. Tohtoročný na Broad Peaku však vyvolal na Slovensku veľký ohlas. Z dvanástej najvyššej osemstisícovky sa nevrátil Vladimír Plulík – po jeho smrti ostal Zoltán Demján jediným žijúcim Slovákom, ktorý vystúpil bez kyslíka na Mount Everest. Podobne ako Hudákovo lanské nešťastie na Šiša Pangme, aj toto sa udialo počas výstupu s výborným slovenským horolezcom Jozefom Kopoldom. Komisia alpinizmu SHS James Kopolda pre „závažné porušenie etických a športových princípov spolku“ nezaradila do reprezentačných výberov na rok 2009.
Domáce športové hnutie však smútilo aj za ďalšími. Odchádzajú ľudia, ktorí preslávili československý šport, ale stavali aj na nohy šport samostatného Slovenska. Na zozname sú legendárny novinár, rozhodca, tréner, funkcionár. Môžeme dosadiť mená: George Gross, Juraj Okoličány, Pavol Glesk, Ján Margita. Ale aj: Ján Novák či Rado Siváček, Milan Duchoň či Pavol Bezek, Kazimír Klementis či Slavomír Šipoš a Ľubomír Kadnár či Štefan Baťalík.
Pionier Everestua otec Šerpov
Edmund P. Hillary 20. 7. 1919 – 11. 1. 2008
Jeho historický výstup na najvyšší vrch sveta Mount Everest (8848 m) koncom mája 1953 v spoločnosti Tenzinga Norkeja zatienil aj korunováciu britskej kráľovnej Alžbety II. Novozélanďan Edmund Percival Hillary prežil svojho druha z vrcholového útoku Huntovej britskej expedície o 22 rokov. Bol mužom tvrdej vôle a mäkkého srdca. Na polstoročie výstupu mu ako prvému z neázijskej krajiny udelili v Nepále čestné občianstvo a po smrti po ňom a Tenzingovi pomenovali letisko v Lukle: nie preto, že Hillary bol v tejto krajine veľvyslancom, ale za to, že pomohol postaviť pre Šerpov desiatky škôl, nemocníc a mostov. Vo svete mu hovorili pionier Everestu, pod Everestom otec Šerpov.
Génius vojny za stolom
Robert J. Fischer 9. 3. 1943 – 17. 1. 2008
Neskončil ani strednú školu: zanechal ju v presvedčení, že učitelia sú hlupáci. V pätnástich sa stal šachovým majstrom USA a rok pred tridsiatkou v zápase storočia ako prvý Američan aj majstrom sveta.
Prelomil hegemóniu Sovietov: v roku 1972 v Reykjavíku zdolal Borisa Spasského. Roberta Fischera oslavovali ako hrdinu studenej vojny a tvrdili, že má výkonnejší mozog ako celý Pentagon.
„Šach je vojna za stolom, v ktorej drvíte súperov mozog,“ tvrdil. Keď nenastúpil proti vyzývateľovi Karpovovi, titul mu vzali.
V roku 1992 si zopakoval duel so Spasským v Juhoslávii, porušil americké embargo tejto krajiny a v USA naňho vydali zatykač – uchýlil sa do Japonska, kde ho s neplatným pasom zatkli a od roku 2005 žil na Islande, ktorý mu poskytol azyl a kde aj zomrel.
Gymnastický elegán
Boris Šachlin 27. 1. 1932 – 30. 5. 2008
Tvrdá mladosť sibírskej siroty v ňom zocelila vôľu. Keď na rímskej olympiáde 1960 odmietol prerušiť zostavu na hrazde napriek tomu, že mu počas nej praskol dlaňový remienok, a získal za ňu bronz, dali mu prívlastok „Železný Boris“.
Najelegantnejší gymnasta povojnovej éry nazbieral na troch OH 13 medailí, z nich sedem zlatých (štyri striebra a dva bronzy). Asi by k nim pridal ďalšie, ale rok pred Mexikom 1968 dostal na tréningu infarkt. Fajčiť prestal až po druhom, o desať rokov neskôr. To už bol rozhodcom: známkoval na deviatich olympiádach. Pôsobil aj ako šéftréner ZSSR, neskôr Ukrajiny a prezident ukrajinskej federácie. Až do konca života mal 70 kg, titulovanému docentovi hovorili „suchovej“, čo je v surovom preklade vysušujúci vietor.
