Nedávno prebehla tlačou správa, že košickí poslanci odmietli rešpektovať prokurátora, ktorý žiadal zrušiť vstupné poplatky do domovov dôchodcov.
Búrka v pohári vody. Od nového roka vstupuje do platnosti nový zákon o sociálnych službách, ktorý staré pochybnosti dáva na pravú mieru. V § 74 sa vyslovene uvádza: “poskytovateľ sociálnej služby nesmie podmieniť uzatvorenie zmluvy o poskytovaní sociálnej služby peňažným plnením alebo nepeňažným plnením”.
A to platí pre všetkých poskytovateľov, bez ohľadu na to, či ich zriadila obec, samosprávny kraj alebo sú neziskovou organizáciou. Bez diskusie a bez ohľadu na to, na čom sa uzniesli mestskí či krajskí poslanci. Za dodržiavanie zákona je totiž zodpovedný riaditeľ domova dôchodcov. Ten uzatvára zmluvu s občanom.
Jednorazové vstupné poplatky vyberajú v Košiciach podľa majetkových pomerov žiadateľa. Je rozumné tento princíp zachovať a ustanovuje tak aj nový zákon, pretože sociálne služby nie sú lacné. Je to možné urobiť nie pri vstupných poplatkoch, ale pri stanovení úhrady za poskytnuté služby, ktorú obyvatelia domova dôchodcov mesačne platia .
Cenu za služby určujú obce a kraje všeobecne záväzným nariadením. Zákon hovorí, že cena nesmie presiahnuť ekonomicky oprávnené náklady. Nič nebráni košickým poslancom, aby určili cenu služieb podľa skutočných nákladov a súčasne stanovili pravidlá, podľa ktorých budú poskytovať úľavy z ceny menej majetným obyvateľom mesta. Ak senior svoj byt predal, má peniaze na to, aby si služby zaplatil. Ak iný ponechal svoj byt deťom, tieto sú morálne i zo zákona povinné prispieť na úhradu nákladov v domove dôchodcov. Platenie reálnej ceny za služby je určite spravodlivejšie aj efektívnejšie ako vstupné poplatky.
Vstupné poplatky ani v súčasnosti nie sú vždy určené právnym predpisom. V niektorých prípadoch majú podobu povinných „darov”. Ani takéto “dary” nemôžu byť podmienkou pre prijatie do domova. Nový zákon v § 71 hovorí, že poskytovatelia môžu sociálne služby financovať aj „z prostriedkov prijatých na základe písomnej darovacej zmluvy”.
Čitatelia si určite spomenú aspoň na jeden film, v ktorom sa riešilo neetické správanie manažmentu nemocnice, ktorý prijal vysoký finančný dar za prednostnú transplantáciu orgánu alebo liečbu. Kultúra darovania má tiež pravidlá, ktoré sa nám treba učiť, aj keď nie sú upravené zákonmi. Poskytnutie daru nesmie byť dôvodom na prednostné, či výhodnejšie poskytnutie služby darcovi zo strany obdarovaného. Poskytnutie daru má byť prejavom ocenenia práce danej organizácie, ale až potom, keď darca, ani jeho blízki už danú službu nevyužívajú.
Čo to konkrétne znamená? Dám dar nemocnici za to, že ma správne liečili a chcem, aby mohli svoju prácu vykonávať ešte lepšie v prospech ďalších. Dám dar škole, ktorá mňa alebo moje deti dobre pripravila na život, ale nedávam ho vtedy, keď ju ešte moje deti navštevujú. Domovu dôchodcov odkážem časť majetku, pretože som spokojná s ich službami, ale urobím to závetom, a nie pri príchode. Cítite ten rozdiel?
Prijatie daru je určitým záväzkom obdarovaného, že urobí niečo navyše. Na poskytnutie verejných služieb má každý občan rovnaké právo. Dar má teda priniesť niečo navyše všetkým klientom danej nemocnice, školy či domova dôchodcov, nielen darcovi. Aby sme však predišli pokušeniu, musia platiť určité pravidlá správania aj v oblasti darovania. Je načase začať o nich nahlas rozprávať. Čas vianočných sviatkov je na to veľmi príhodný.
Autor: Helena Woleková (Autorka je riaditeľka nadácie SOCIA, v rokoch 1991 až 1992 bola ministerkou práce a sociálnych vecí.)
