Spolu s kartičkou mi prišla aj brožúrka s informáciami, kde sa dá použiť. Zaujala ma zľava 70 percent na povinné zmluvné poistenie v nemenovanej poisťovni. Načim mi auto poistiť, tak poďho do pobočky.
Povedali mi, že to vyjde
na 2500 korún a nejaké drobné.
Nastala moja chvíľa. Triumfálne som vytiahol plastikovú kartičku a nonšalantne som ju predložil pánkovi sediacemu oproti mne. Potajomky zvierajúc v druhej dlani posledných osemsto korún, čo mi zostávali do výplaty.
„Jáj... aha...,“ rečie pánko. „Tak s touto kartičkou by vás to vyšlo na 3000 korún.“
A znovu aj nejaké tie drobné.
Z matematiky som mal vždy po protekcii štvorku, aj to len
s odretými ušami. Ale peniaze som vedel dobre rátať a percentá tiež. Tu sa však moje matematické schopnosti nadobro končili. U mňa totiž vždy znamenala zľava odrátanie z pôvodnej sumy.
Dvaja krásavci sa teda spojili a obrátili môj krásny, krehký a takmer dokonalý „matematický“ svet úplne naruby.
Nakoniec som to však pripísal „teórii strún“. Pretože neviem, o čom je a nerozumiem jej, tak sa to na jej vrub zmestí.
S hlbokým zahanbením sa teda vrátim ku kamarátovi, zástupcovi jednej poisťovne,
a uzavriem poistku uňho.
Kde totiž dvaja vymyslia zľavu, tretí zarobí. A štvrtý sa hanbí.
zoltanmlynarik.blog.sme.sk
Autor: Zoltán Mlynárik
