Prečo sa z niektorých filmov stala vianočná televízna klasika, ktorú každý rok zas a zas pozerajú milióny divákov?

S každými blížiacimi sa Vianocami nastáva súboj televíznych spoločností o to, aké zaručené filmové bomby budú môcť nakúpiť a ponúknuť svojim divákom počas sviatkov a medzi sviatkami. Medzisviatkovie je vytúženým obdobím zimných prázdnin, takže nečudo, že medzi najobľúbenejšími a každoročne opakovanými „vianočnými" filmami nájdeme v drvivej väčšine rozprávky. Takto to bude aj tento rok. O aké filmy ide? Myslím, že ich zoznam by dokázal každý z nás napísať aj o polnoci a stavím sa, že na prvých desiatich pozíciách by sa názvy filmov zhruba zhodovali. Poďme si prečítať o niekoľkých zaručených vianočných hitoch.

Pyšná princezná (1952)

Je zvláštny paradox, že aj napriek hlboko zakorenenej rozprávkarskej tradícii, ktorá bola charakteristická pre oba majoritné národy vtedajšieho Československa, tento celovečerný čierno-biely hraný film je prvý svojho druhu v našej filmovej produkcii. Je až neuveriteľné, že prvorepubliková ani protektorátna česká kinematografia neprišla so žiadnou pravovernou hranou rozprávkou. Pyšná princezná je prepisom diela Boženy Němcovej, ktorá čerpala z klenotnice ľudových rozprávok. Jednoduchosť výrazu a základný konflikt dobra a zla, charakteristický pre klasické rozprávky, ostal vo filmovom spracovaní zachovaný. Tvorcovia však námet rozšírili o niektoré ďalšie rozprávkové motívy, čím ešte viac zdôraznili ústrednú myšlienku filmu, že len práca a láska dokážu zmeniť pyšného človeka na platného člena spoločnosti. Skrátka, akási prevýchova, podobná tomu, čo v čase vzniku tohto filmu zažívali v komunistických pracovných lágroch desaťtisíce muklov prevažne pochádzajúcich z radov porazenej buržoázie a vykorisťovateľských tried - teda živnostníkov, samostatne hospodáriacich roľníkov, intelektuálov a podobne.

Dej je vcelku jednoduchý: pyšná princezná Krasomila z Polnočného kráľovstva (Alena Vránová) sa odmietne vydať za kráľa Miroslava (Vladimír Ráž) zo susednej krajiny. Ten sa teda vydá do jej vlasti a v prestrojení pracuje na kráľovskom zámku ako záhradník. Krasomilin otec, polodementný kráľ (Stanislav Neumann), je plne v rukách trojice svojich podlých radcov, ktorí nemilosrdne zdierajú obyvateľstvo krajiny. Princezná Krasomila sa do záhradníka zaľúbi a pod jeho vplyvom sa postupne zbavuje svojich neznesiteľných rozmarov. Obaja milenci spoločne utečú, ale kráľovskí poslovia ich čoskoro dostihnú. Napravená Krasomila odhalí záhradníkovu pravú totožnosť a napokon vyhovie aj jeho žiadosti o ruku.

I napriek absencii nadprirodzených motívov (ak nerátame kvetinku spievajúcu dnes už slávny hudobný nápev „Rozvíjej se poupátko...", ktorého text je dielom Františka Hrubína) ide o naozajstnú rozprávku vrátane rozprávkového konca, kde je zlo potrestané (protištátne sprisahanecké centrum je uvrhnuté do temnice), dobro je odmenené a všetci budú žiť šťastne, až kým nepomrú.

Z deja síce dosť vytŕčajú päťdesiate roky, v ktorých film vznikal (kráľ Miroslav sa vyžíva vo fyzickej práci a jeho kráľovstvo je akýmsi šťastným ostrovom takmer beztriednej spoločnosti, kde sa príslušník vládnuceho rodu líši od posledného nádenníka len lepším odevom a popisom práce, no v skutočnosti komunikujú ako seberovní), avšak nie je to nijako prehnané ani urážajúce. Azda iba absencia nejakého výrazného dramatického prvku (s výnimkou úteku mileneckej dvojice pred drábmi) tomuto filmu dnes, po 56 rokoch od vzniku, trochu ubrala na pozerateľnosti, no rozhodne nie na obľube.

V rámci československej kinematografie je Pyšná princezná významná aj tým, že vo viacerých aspektoch stanovila určitý estetický a ideologický kánon, podľa ktorého v nasledujúcich desaťročiach vznikali a posudzovali sa ďalšie rozprávky, ktoré bol socialistický režim ochotný tolerovať a financovať.

Mimochodom, vzťah princeznej Krasomily a kráľa Miroslava našiel svoju obdobu aj v občianskych životoch ich hereckých predstaviteľov. Alena Vránová a Vladimír Ráž sa do seba počas nakrúcania filmu zaľúbili a ich vzťah vyústil do sobáša.

Pre zaujímavosť, v čase premietania v kinách videlo Pyšnú princeznú vyše 8,2 milióna platiacich divákov, vďaka čomu dodnes vedie rebríček najnavštevovanejších československých filmov.

Bol raz jeden kráľ (1954)

Hlavnou postavou filmu, ktorý vznikol adaptáciou rozprávky Boženy Němcovej Soľ nad zlato, je kráľ Ja I. (Jan Werich), ktorý je vdovcom a pre svoje tri dospievajúce dcéry chce len to najlepšie. Preto pozve do svojho kráľovstva potenciálnych nápadníkov, troch princov: krásneho (Miroslav Horníček), inteligentného (Miloš Kopecký) a udatného (Lubomír Lipský). V rámci pravidelnej masáže svojho ega sa jedného dňa počas slávnostnej hostiny spýta svojich dcér, ktorá ho má najradšej. Tej potom chce odovzdať kráľovstvo. Prvá - parádnica - ho má rada ako zlato, druhá - speváčka - ako zlato v hrdle a najmladšia Maruška (Milena Dvorská) povie, že ho má rada ako soľ. Kráľ zranený a urazený vo svojej nekonečnej samoľúbosti Marušku za tento výrok vyženie. V záchvate nekontrolovaného hnevu rozkáže zničiť všetku soľ v kráľovstve. Čoskoro však - aj s pomocou svojho popleteného, no poctivého radcu a ceremoniára (Vlasta Burian) - zistí, že bez soli sa nikto nezaobíde. Maruška medzitým nájde útočisko u babky korenárky (Terezie Brzková), ktorá je utajenou čarodejnicou a má k dispozícii najmodernejšie technológie vrátane sledovania na diaľku a teleportovania. Keď sa však princezná zaľúbi do švárneho rybára (Vladimír Ráž), čiastočne sa presťahuje do jeho chudobnej, ale útulnej chyžky. Medzitým ju zmúdrený kráľ všade hľadá. Všetko sa uvedie do poriadku až po kráľovej definitívnej sebakritike, ktorú prednáša v temnom lese, zapadnutý po pás v hrozivom močarisku. Sebakritika umožní kráľovi nájsť pevnú pôdu po nohami a nájsť stratenú dcéru. Kráľ dokonca akceptuje jej neurodzeného ženícha, sám si zbalí vzdornú a dominantnú vdovu (Marie Glázrová) a na dôvažok získa od korenárky nevyprázdniteľnú soľničku, ktorá opäť naplní všetky soľničky v kráľovstve.

Tento film je nielen hereckým, ale aj scenáristickým koncertom. Môžeme ho brať ako rozprávku (a ako deti sme ju aj bezvýhradne tak brali), aj ako „dospelácku" komédiu plnú vtipných narážok a inotajov (najmä vďaka Werichovej spolupráci na scenári a dialógoch). Okrem skvelého Jana Wericha v hlavnej úlohe tu máme možnosť obdivovať extrovertnú komiku Vlastu Buriana v jednom z jeho posledných filmov, osvedčenú celoživotnú predstaviteľku dobráckych babičiek Tereziu Brzkovú a taktiež objav filmu, vtedy ešte len šestnásťročnú Milenu Dvorskú ako princeznú Marušku. Výborní sú tiež predstavitelia princov-nápadníkov. Keď sa Miroslava Horníčka kedysi v jeho populárnej talkshow Hovory H ktosi žartom spýtal, ako to, že práve on mohol hrať krásneho princa, Majster opáčil: „A prečo nie, keď Kopecký mohol hrať inteligentného?"

Podobne ako pri Pyšnej princeznej aj pri tomto filme ustúpil rokmi budovateľský kontext dusných päťdesiatych rokov do úzadia a to, čo ostalo, je vtipná, idylická rozprávková komédia postavená na excelentnom scenári a skvelých hereckých výkonoch. Bol raz jeden kráľ so svojimi takmer šiestimi miliónmi divákov v kinách zaujíma druhé miesto v rebríčku najúspešnejších československých filmov všetkých čias.

Princezná so zlatou hviezdou (1959)

Pestrofarebná filmová rozprávka, svojrázny variant popoluškovskej témy, do tretice tiež na námet Boženy Němcovej.

Starý a pomerne senilný kráľ (František Smolík) má krásnu dcéru Ladu (Marie Kyselková), ktorú zdobí zlatá hviezda na čele. Je zrelá na vydaj, a tak na nahováračky prichádza mocný kráľ Kazisvet VI. (Martin Růžek). Jeho nesympatický zjav a samoľúba razantnosť (opancierovaného kráľa tvorcovia filmu jasne štylizovali do germánskej rituality a symboliky, čím chceli podprahovo vyvolať odpor proti vtedajšiemu ideovému nepriateľovi komunistov, čerstvo remilitarizovanému západnému Nemecku) vedie k tomu, že krásna Lada sa zaňho odmietne vydať a na radu svojej opatrovateľky (Jarmila Kurandová) utečie do susedného kráľovstva. Tu - ako chudobné dievča v myšom kožúšku - získa miesto slúžtičky v kuchyni na zámku princa Radovana (Josef Zíma). Na zámku sa chystá slávnosť, na ktorej by si mal princ vybrať nevestu. Lada je zvedavá, tak sa na slávnosti vmieša medzi hostí. Princ sa do nej na prvý pohľad zaľúbi. Lada ho však odmietne, pretože nechce ohroziť svoju ani jeho krajinu, ktoré susedia s Kazisvetovou ríšou. Vymenia si prstene a vzápätí Lada utečie. Ráno je opäť v kuchyni vo svojom preoblečení a umýva riady pod dozorom dobráckeho šéfkuchára (Stanislav Neumann). Darovaný prsteň jej spadne do polievky určenej na kráľovský stôl. Keď princ vo svojom tanieri nájde prsteň, je všetko jasné a ide si dolu do kuchyne po nevestu. Medzitým však na Radovanov zámok dorazí Kazisvet, ktorý všade hľadá stratenú Ladu. Pre mierumilovného, no odvážneho Radovana však nie je nijaký problém zlého Germána zahnať, a tak už nič nebráni šťastnému rozprávkovému koncu.

Pozoruhodné je, že všetky dialógy v tejto rozprávke sú vo veršoch. Aj to posilňuje štýl a charakter filmu ako pozostatku čohosi starobylého a klasického, čohosi, čo k nám prevrávalo zo starých kníh, najrôznejších starých kalendárov, zažltnutých kníh pochádzajúcich ešte z predminulého storočia i z prvých rozprávkových kníh, ktoré nám buď kúpili rodičia či starí rodičia, alebo ktoré sme zdedili po ich detstve.

Mimochodom, predstaviteľ hlavnej mužskej úlohy Josef Zíma vyinkasoval za tento film honorár 550 Kčs. To bolo aj v tých časoch dosť málo za hlavnú úlohu.

Film sa mal končiť prípitkom zúčastnených vrátane kráľovského páru Lada a Radovan. Marie Kyselková, predstaviteľka princeznej Lady, si však od režiséra vynútila, že na konci musí byť bozk. Pritom medzi ňou a Josefom Zímom nedochádzalo k žiadnemu iskreniu, obidvaja boli zadaní. Marie Kyselková sa neskôr vydala za herca Petra Haničinca, s ktorým už vtedy chodila.

Rysavá jalovica (1970)

Je pozoruhodné, že dva najklasickejšie slovenské vianočné filmy vznikli podľa diel Martina Kukučína a obidva režíroval pre Slovenskú televíziu Martin Ťapák. Ten prvý je nakrútený podľa rovnomennej poviedky. Dedinský obuvník Adam Krt (Jozef Kroner) so svojou ženou Evou (Eva Kristínová) nažíva v svornosti, nebyť škriepnych susedov Trnkovcov (Ivan Rajniak a Viera Strnisková), s ktorými sa povadia pre kozu a hydinu. Adam Krt sa vyberie na jarmok predať kapce a kúpi v dobrej nálade od Trnku jalovičku. Pálenka ich zblíži, lenže kým sa oni zmierujú, jalovička spred krčmy zmizne. U Krtov nastane súdny deň, lebo Adam prišiel domov bez jalovice aj bez peňazí. Všetko sa však šťastne vyrieši: Trnková jalovicu medzitým doviedla domov v domnení, že ešte stále patrí im, a práve na Štedrý večer nastáva medzi rodinami túžobné zmierenie.

Čím tento film už po generácie priťahuje divákov a čo mu zabezpečuje stále miesto vo vianočných programoch našich televízií? Je to návrat do starých idylických čias, keď zima bola zimou a slovenská dedina slovenskou dedinou, ktorý svojím pôvabom oslovuje aj tých, ktorých korene sú výlučne meštianske. A určite aj skvelý herecký koncert štyroch hlavných predstaviteľov na čele s neopakovateľným Jozefom Kronerom. A pre estétov: Adamove opilecké halucinácie majú v Ťapákovej réžii priam surrealistický charakter.

Vianočné oblátky (1977)

Tento televízny film je adaptáciou poviedky Martina Kukučína o starých dedinských zvykoch a obyčajoch v období od Ondreja po Vianoce. Folklorista sa v Martinovi Ťapákovi naozaj nezaprel. Pamätám sa, ako neuveriteľne mi to jeho folklorizovanie liezlo na nervy počas detstva a najmä dospievania. Myslím si, že práve nepretržité masírovanie folklórom, ktorý na nás útočil z televízie, rádia i tlače, spôsobilo, že veľká časť mojej generácie je proti folklóru dôsledne a doživotne zaočkovaná. Našťastie, Vianočné oblátky nie sú v tomto televíznom spracovaní iba žánrovým leporelom oravského folklóru, ale aj hlboko ľudským príbehom mladého učiteľa Ondreja Pevného (Dušan Tarageľ), ktorý prichádza do zasneženej hornooravskej dedinky Konopäny na svoje prvé pracovisko. Školu nájde zanedbanú a žiakov niet. Od jesene, keď starého učiteľa porazilo, nemal kto učiť. Mladý učiteľ sa rázne pustí robiť poriadky. Onedlho vidieť dobré výsledky jeho pedagogickej práce a dedinská mládež aj žiaci si ho veľmi obľúbia. Blížia sa však Vianoce a súčasťou povinností dedinského učiteľa je aj príprava a distribúcia vianočných oblátok. A práve zápletka s nimi spojená priam predurčuje tento film byť súčasťou vianočného televízneho programu.

Tri oriešky pre Popolušku (1973)

Toto notoricky poznáme: Popoluška je milé a dobré dievča bez matky a čoskoro aj bez otca. Ten zomrel a nechal ju napospas svojej druhej žene a jej dcére. Obe Popolušku nenávidia a okrem iného sa jej usilujú všemožne zabrániť v tom, aby sa zúčastnila na plese, na ktorom si má miestny princ konečne nájsť nevestu. Osud však Popoluške žičí viac, ako by sa obom zlým ženám mohlo čo len prisniť. Ako tento nespočetnekrát vyrozprávaný príbeh rozpovedať ešte raz, a tak, aby zaujal? Režisérovi Václavovi Vorlíčkovi sa to podarilo. Výsledkom jeho práce je pre veľa divákov úplne najlepšia vianočná rozprávka, aká kedy na území nášho kedysi spoločného štátu vznikla. A vskutku, čosi ju k tomu naozaj predurčuje - neopakovateľná zimná atmosféra, zasnežené pláne, snehom obalené vetvy smrekov v hlbokom lese, kde nedotknutý biely sneh vŕzga pod nohami lovcov s kušami... Nespomeniem si na žiadnu filmovú rozprávku, ktorá sa celá odohráva výlučne na snehu a v zimnom období. A k tomu nádherne kolovrátková hudba Karla Svobodu na pokraji gýča a umenia. A nadovšetko hlas božského Karla Gotta v ústrednej piesni Kdepak ty ptáčku hnízdo máš.

Popolušku hrá Libuše Šafránková, princa Pavel Trávníček. Hrajú skvele a výborne im sekunduje aj celá plejáda českých a východonemeckých hercov (Carola Braunbocková, Rolf Hoppe, Dana Hlaváčová, Jan Libíček, Vítězslav Jandák, Vladimír Menšík, Míla Myslíková, Helena Růžičková, Jiří Růžička ml. a ďalší).

Dej filmu je modifikáciou klasickej rozprávky o Popoluške. V čom spočíva úprava? V prvom rade je príbeh zbavený takmer akýchkoľvek náznakov nadprirodzenosti. Oriešky, v ktorých sú ukryté čarovné dary, ktoré neskôr Popoluške umožnia zaujať princa, len tak brnknú kočišovi (Vladimír Menšík) do nosa a on ich prinesie. Nedozvieme sa, kto ich tam pripravil a nastražil, aby z nich Popoluška mala úžitok. Tieto potlačené rozprávkové prvky spôsobujú, že niektoré pasáže filmu pôsobia skôr dojmom historického filmu. Avšak druhá zmena, naopak, spočíva v úplnom scivilnení spôsobu, akým sa postavy rozprávky medzi sebou bavia. Napríklad princ komunikuje so svojimi kráľovskými rodičmi štýlom, akým so svojimi rodičmi komunikovali výrastkovia na prelome šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov, a rodičia mu kontrujú v rovnakom duchu. Mentalita stredovekého človeka (očividne ide o stredovek, obdobie pred zavedením pušného prachu, ako nasvedčujú kuše v rukách poľujúcich mladých aristokratov) je tu úplne potlačená. Možno práve tieto posuny robia hrdinov filmu tak akosi bližších a milších pre súdobého diváka a posúvajú Tri oriešky pre Popolušku medzi najobľúbenejšie vianočné filmy (nielen v ČR a SR, ale aj v bývalej NDR, ktorá bola koprodukčnou krajinou).

Pelíšky (1999)

Tento film režiséra Jana Hřebejka na námet poviedok Petra Šabacha sa tak trochu vymyká zo žánra vianočných filmov, pretože ide o „normálnu" smutnú komédiu, ktorá má s Vianocami spoločné len to, že jeho prvá polovica sa odohráva v predvianočnom a vianočnom období.

Dej sa sústreďuje na príslušníkov dvoch rodín obývajúcich prízemie a poschodie rozmernej starosvetskej vily v pražskej „lepšej" štvrti Košíře. Na prízemí je to rodina pomerne prízemného lampasáka a presvedčeného straníka Šebka (Miloslav Donutil), na poschodí rodina bývalého odbojára a cholerického antikomunistu Krausa (Jiří Kodet). Všetky ostatné postavy a ich životné peripetie sa krútia okolo tohto mimoriadne dynamického epicentra. Ide o príbehy jednej historickej generácie povplietané do seba - starnúcich rodičov, dospievajúcej mládeže, detí a ich učiteľov. Dej filmu zachytáva obdobie zhruba od Vianoc 1967 až po koniec leta 1968, s krátkym epilógom zasahujúcim do začiatku sedemdesiatych rokov. Môžeme tu obdivovať skvelé herecké výkony hercov vo vedľajších úlohách: Jaroslava Duška, Bolka Polívku, Simony Stašovej, Stelly Zázvorkovej, Evy Holubovej, Emílie Vášáryovej, Borisa Hybnera, ale najmä predstaviteľov dospievajúcich detí: Kristýny Novákovej, Michaela Berana, Sylvie Koblížkovej, Ondřeja Brouska a Mareka Morvai-Javorského. Myslím, že po Pelíškoch sa režisérovi Hřebejkovi už nikdy nepodarilo dosiahnuť takú úroveň.

Možno sa so mnou zhodnete vo výbere tých naj-, možno by ste niektoré filmy nedali, či, naopak, pridali iné. Vyhradený priestor mi už neumožnil uviesť ďalšie filmy, ktoré považujem za typické vianočné: Mrázik, Kráľovstvo krivých zrkadiel, Fanny a Alexander, Perinbaba, Cisárov pekár a Pekárov cisár.

Možno o rok. Dovoľte mi poďakovať sa vám touto cestou za čitateľskú priazeň a zaželať vám šťastné a veselé - a nielen pri obrazovke!

Autor: Peter Pišťanek