Jednoznačne som sa rozhodol pre Vianoce, keď som mal iba necelých sedem rokov. Na Štedrý večer som sa tešil, lebo som vedel, že sa pod stromčekom objaví darček. Mal som dvoch bratov starších odo mňa o dvanásť a trinásť rokov. Súhlasil som s nimi, keď vraveli, že je jedno, kto darčeky pod stromček dáva, hlavne že ich tam dáva. A že vraj oni spolu so mnou budú dávať pozor, aby sme odhalili, či ich tam dáva mama. Mňa posadili za vrch stola, aby som na všetkých videl. Všetko som mal pod kontrolou.

Mama natierala medom oblátky, kládla nám ich na taniere. Sledoval som každý jej krok. No najviac som sledoval brata Tibora, pretože ten sa neustále snažil všetkých nás rozveseľovať grimasami

a vtipkovaním. Pritom nešikovne zhodil zo stola lyžičku. Poprosil ma, aby som mu • u podal. A to bola práve tá chvíľa, ktorú som neustrážil.

Keď som sa náhodou obrátil k stromčeku, zbadal som pod ním balíčky s darčekmi. Mama to nemohla byť, čo ich tam dala, otec tiež nie, sedel na opačnom konci stola. Brat Šanko sedel pri stole a prezeral si ruky, či ich má čisté. Ani brat Tibor to nemohol byť, tomu som celý čas najviac videl na ruky. Navyše tvrdil, že on pod stromčekom žiadne darčeky nevidí. Neveril som mu, ale už ma to ani nezaujímalo, túžil som darčeky čo najskôr rozbaliť.

Bola to pre mňa večnosť, kým sme skončili večeru

a mama ma vyzvala, aby som si otvoril svoj darček. Vedel som už čítať, nerobilo mi problém nájsť darček, na ktorom bolo napísané moje meno. Opatrne som rozbaľoval obal.

Pod papierom sa objavila nádherná veľká kniha veršovaných rozprávok s prekrásnymi obrázkami. Prečítal som nahlas jej názov: Čo sa stalo jednej noci. Bola to moja prvá kniha v živote, ktorú som si sám prečítal.

Začal som ju čítať hneď, ako som ju rozbalil. Skončil som, keď sa rodičia aj s bratmi vrátili z polnočnej omše.

To boli moje najkrajšie Vianoce.

Autor: Marián Minárik - Častovský, vysokoškolský pedagóg